,,Nič tak nezvyšuje autoritu ako mlčanie."
-Charles de Gaulle

//Pohľad Slobodného Francúzska//

Sedela som už hodnú chvílu na streche jedného väčšieho domu a pozorovala som rušnú ulicu pod ním. Ľudia v letnom oblečení sa buď prechádzali,sedeli na lavičkách alebo tam len postávali. Deti sa šantili v fontánke. Takmer všade sa ozýval ich smiech. Síce oni boli to posledné čo ma teraz zaujímalo,zahrialo ma to na srdci. Aspoň oni sa tešia zo života. S tichým povzdychom som od nich obrátila zrak a vytiahla menší ďalekohľad. Dala som si ho ku očiam a začala som podrobnejšie študovať dianie na ulici. Tejto ,,aktivite" som sa už venovala už od konca druhej svetovej vojny,v ktorej som taktiež bojovala. Teraz som sa venovala odchytu vojnových zločincov,hlavne zostávajúcich fašistov.(ignorujme fakt,že som taktiež taký vojnový zločinec, d'accord?). Vraveli mi preto Čistič. Čistila som svet od odpadkov,ako boli oni. Teraz som bola na stope jedného,ktorý zohrával nejakú rolu v tedajšej Tretej ríši.

Jemne som prižmúrila oči a hľadala som,či ho náhodou nezahľiadnem medzi tými civilistami. Británia mi pred pár týždňami podal správu o tom,že by sa ten muž mal pohybovať práve v tomto meste. Hneď som sa zobrala,zbalila si pár vecí a zatiaľ som sa usídlila tu,aby som bola nablízku. A teraz som ho konečne zahliadla. Sedel na lavičke a čítal si noviny. Vyzeral takmer rovnako,ako na dokumentoch,ktoré o ňom písali. Výška okolo 180 centimetrov,atletická postava,blond vlasy,svetlé oči. Predstava pravého árijca. A teraz konečne padne za svoje zločiny. Pre seba som sa pousmiala. Ďalekohľad som schovala do tašky ku ostatným veciam,ktoré som na lov potrebovala.

Postavila som sa a ticho som zasyčala. Nohy som mala od toľkého sedenia a čupenia stuhnuté. S tichým nadávaním v mojej rodnej francúzštine som si ponaťahovala stuhnuté končatiny. Pristúpila som ku okraju strechy a zahľadela sa dole. Balkóny a obloky okien nemali medzi sebou takú vzdialenosť,čo by celkom vyhovovalo. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla. Potom som skočila na oblok po mojej pravej ruky. Takmer som sa strepala dole,ale našťastie som stihla preskočiť na oblok nižšie a potom na balkón. Ten muž si ma ani nevšimol. Len si čítal tie noviny a ignoroval okolie. Opatrne som zoskákala po oblokoch až na zem.

Konečne pevná pôda pod nohami... Otriasla som sa a svižným krokom som sa vybrala cez ulicu ku lavičke,na ktorej sedel. On si ma nevšímal. Len ku nemu prídem,zatknem ho a zoberiem ho na rozsudok. Tam sa rozhodne,čo s ním bude ďalej. Rukou som si prešla po vrecku nohavíc,kde som mala zbraň.

Poprípade mu pohrozím,keby náhodou...možno aj tú spúšť aj stlačím,ak to bude nutné.

Bola som od neho už také 2-3 metre. Na chvílku som zastala. Stále vyzeral,akoby si ma nevšimol. Obrátil noviny na ďalšiu stranu a ja som prerušila vzdialenosť medzi nami. Moje vojenské čižmy sa zabárali do štrku,ale moju pozornosť som upriamila len na neho. Už-už som išla vytiahnuť zbraň a vyrieknuť zatknutie,ale on zdvihol oči a pozrel na mňa. Jeho modré oči sa stretli s mojimi zelenými. Moja tvár neukazovala žiadne emócie. Po jeho tvári sa mu roztiahol úsmev,ktorý nebol práve trikrát príjemný. Zastala som od neho pár krokov a namierila zbraň. Ale on sa len usmieval a úplne pokojne sa na mňa díval.
,,Ah,Čistič,konečne sa stretávame."prehovoril ticho,s jasným nemeckým prízvukom.
Jeho odporne peknú tvár stále zdobil ten úsmev,ktorý sa protivil čím ďalej tým viac. Dokonca sa zväčšil,keď som po ňom zazrela.
,,Zatýkam vás v mene Veľkej Británii a spojencov za vaše nasledovné zločiny-" nestihla som dokončiť vetu a zostala som zarazene stáť.
Nebola som zvyknutá na to,že by tie odpady po tomto všetkom zostali také pokojné. Tak chladne pokojné. Mala som pocit,že ubehol nejaký čas,kým sa opäť dačo stalo. Muž sa postavil a vytiahol zbraň,ktorú namieril na mňa. Držala som pevne zbraň namierenú na neho. On taktiež,akurát pohľadom pomerne často zablúdil aj za mňa. Zavrčala som. Zase pohľad venoval mne. Pouškrnul sa. Ruku so zbraňou pomaly stiahol dole. Ruky si dal za chrbát.
,,Radi sa s vami porozprávame o chvílku. Vo väčšom súkromí."pohľadom zablúdil zase za mňa. ,,Auf Wiedersehen, Freies Frankreich (zbohom,Slobodné Francúzsko)"
V tej chvíle som chcela po ňom skočiť a nechtami mu doškriabať tvár tak,že by ho ani vlastná mater nepoznala,len vtedy som bola akoby prikovaná ku zemi. Nechápala som,prečo po toľkých zatýkaniach som cítila...strach. Moje vedomie otriasla prudká,tupá bolesť,ktorá mi zatemnila zmysly. Zatmelo sa mi pred očami a moje telo sa zviezlo na zem.

-------------
Vítam vás pri oficiálne prvej kapitoly tejti knihy! Chcem len povedať,že sa pdíbeh bude písať z viacerých pohľadov a miest,ale príbeh na seba tak či tak bude nadväzovať. Dúfam,že sa vám kapitola páčila :)
-Wen