"Ty plačeš?" Spýtala sa ma.

"Čože? Nie." pretrel som si oči "Len mi niečo spadlo do oka."

"Ako si ma vlastne našla?" Spýtal som sa.

"Vyvolal si si ma."

"Ja určite nie, pôvodne som tam ani nechcel byť a navyše, veď to bol podfuk. Tú vázu zhodil Mišo."

"Áno bol tam, no trochu sa vám to i podarilo, len nie tak, ako by ste čakali."

"Chýba ti brat?" Spýtala sa po chvíli.

"Trochu." Ani neviem, či som klamal, alebo nie.

"Kým ešte žil, bol super kamarát, no mal by si ho vidieť teraz." Vypleštil som na ňu oči. "Koľko hlúposti stvárame a ako sa nasmejeme. Máme snáď i lepší vzťah ako za života."

Posmutnel som.

"Prepáč." Povedala, len čo si to uvedomila.

"Prečo si vlastne tu?" Potláčal som slzy.

"Tvoj brat ťa pozdravuje a niečo pre teba má. Poslal ma, aby som ti s tým pomohla."

"Neviem.. neviem, či to chcem vedieť." V hrdle som mal obrovskú hrču.

"Prepáč ... No aspoň si to premysli, prosím ..."

Prikývol som.

Konečne zmizla a ja som mohol plakať, koľko som chcel. Mal som pocit, že snáď nikdy neprestanem plakať.

***

No prestal som.

"Kde si toľko bol?" Spýtala sa ma mama.

Je pravda, že som domov prišiel trošku neskôr, lebo som sa trochu prešiel.

"Dať spolužiakovi domáce, lebo nebol v škole." Trepol som prvú hlúposť, čo mi napadla.

"Naozaj?" Zrejme mi neuverila. "Ach Samuel. Robím si o teba starosti."

"Tak si ich nerob!" Vybuchol som a čo najrýchlejšie som sa ukryl do izby.

Zavrel som dvere a sadol si na posteľ.

"Viem, že tu si," povedal som.

Zrazu stála priamo pred dverami.

"Áno?" Upierala na mňa svoj pohľad.

"Rozhodol som sa." Povedal som isto. "Chcem to vedieť."

Usmiala sa.