A aby sa nepovedalo, dám dnes ešte i novú časť. Dúfam, že som vás potešila.

* Ako vždy, i dnes som po škole nastúpil do autobusu. Sadol som si na svoje zvyčajné miesto a cestou sa pozeral von oknom.

Keď sme už prešli pár zastávok, autobus opäť zastavil pri škole môjho brata, bolo mi trochu smutno, lebo mi chýbal, no potešil som sa, lebo s ním na školu chodila i jedna baba. Hrozne sa mi páčila.

Mala krásne tmavé vlasy a zelené oči.

Chodila s mojím bratom do triedy, kým ešte žil, preto som vedel, že nie je pre mňa príliš pristará.

Dvere sa otvorili a ja som ju nenápadne vyzeral, no nevidel som ju.

Divné, vždy chodila týmto spojom.

Dvere sa zatvorili a ja som posmutnel. Práve dnes som sa jej chcel prihovoriť.

"Čo sa asi tak mohlo stať? Prečo nenastúpila?" Hlodali mi myšlienky v hlave.

V ten deň som ju už nevidel. Chcel som ísť k nej domov zistiť, či náhodou neochorela, alebo tak. No nevedel som, kde býva.

Pár týždňov potom, som sa išiel prejsť po meste, keď som zrazu zbadal jej mamu.

Poznal som ju, lebo raz bola pri nás doma. Bolo to vtedy, čo môj brat s jej dcérou robili projekt a ona ju bola zháňať, lebo už bolo dosť neskoro.

Plakala.

Neváhal som a spýtal sa jej čo sa stalo.

"Adele je...je mŕtva,"

Moje srdce sa zlomilo.

Iróniou je, že v deň, keď som sa konečne dozvedel jej meno, už nebolo šance ju niekedy vidieť.

"Ako? Ako sa to stalo?" Potláčal som slzy.

"Zmizla, nikto ju nevedel nájsť, až dnes." nadýchla sa, "Práve dnes ju našli. Plávala na hladine jazera."

"Nie, to nemôže byť pravda." Vraveli moje myšlienky, no zachoval som ich v sebe.

V ten deň, som po prvýkrát použil moju cestu. Bolo to lepšie, ako ísť okolo ľudí. Tam sa ma nikto nepýtal, prečo plačem.*

Tak dúfam, že všetci pochopili, že sa jedná o spomienku.

Monokel sa pomaly hojí, takže to vyzerá celkom fajn.

💚