Neviem, čo sa stalo, ani či som jediná, ktoré ukazuje, že to už nie je publikované. Tak to skúsim dať ešte raz. Kto už čítal, môže ignorovať.

"Načo čakáš? Oprav si to, kým ešte môžeš."

Prebral som sa a rýchlo som to napravil.

Potom som zas pozrel na ňu. Bola mi tak veľmi povedomá a ten hlas. Musela byť vtedy tam pri koľajniciach. Mal som tak veľa otázok, len ktorou začať?

Nadýchol som sa, no prerušila ma: "Hlavne nič nevrav."

"Prečo?" Nechápavo som sa spýtal.

Vtom som zistil, že sa všetci na mňa dívajú.

Preboha. Musel som vyzerať ako blázon, ktorého práve pustili z nemocnice ako nevyriešiteľný prípad, keď som namiesto riešenia rovníc rozprával sám so sebou. Teda nebavil som sa sám so sebou, ale vyzeralo to tak, pretože ona bola duch. "Preboha, ona je duch! Oni ju nevidia!" Prebehlo mi mysľou.

Snažil som sa však vyzerať pokojne, a tak som opäť sklopil pohľad do testu a tváril som sa, že počítam.

***

"Ahoj," prihovorila sa mi, keď som išiel na autobusovú zastávku.

"Ahoj," odvetil som jednoducho.

"To mi ani nepoďakuješ?"

"Za čo?" Spýtavo som na ňu pozrel.

"Napríklad za záchranu pred kolesami vlaku?"

"T-to si bola ty? Zakoktal som. "Takže to nebol len sen? Ako si to.. a ako, že som sa zobudil v posteli?"

Pozrela na mňa pohľadom, akoby to bolo úplne bežné.

"Ďakujem," rozhodol som sa, že to nebudem riešiť.

Celý čas som počas rozhovoru cítil zvláštny pocit v bruchu, no to bolo asi napätím, ktoré som cítil, lebo som sa bavil s duchom.

Nedalo mi to: "Ty.. si duch?"

"A?" Znela, akoby sa jej to dotklo.

Dorazili sme na zastávku.

"Prepáč, nemám skúsenosti s rozhovormi s duchmi."

Smiala sa. "To by bolo, ak by si mal."

To už prišiel autobus. Otvorili sa dvere a ona nastúpila dnu.

"To ma budeš prenasledovať až domov?" Spýtal som sa.

"Prenasledovať? Ja ti robím spoločnosť," povedala hrdo.

Zasmial som sa a tiež som vošiel dnu.

Posadila sa na miesto úplne dozadu a mne sa zrazu všetko spojilo ako kocky v puzzle.

Preboha. Veď tam sedávala ona.

Názov tejto a predošlej kapitoly vymýšľali moje dve spolužiačky, môžte ohodnotiť, ako sa vám to páči.

Pozdravuje vás Maja.
(To je jedna z nich, donútila ma to tu nechať 😂)

Ten pocit, keď idete pozerať na hokej, ten prehráte a ešte dostanete pukom. Takže teraz mám parádny monokel. :(