Kráčal som nočnou ulicou celkom sám. Len svetlo mesiaca sprevádzalo moju cestu. Ostatný išli domov iným smerom. Chcel som aby to tak bolo. Chcel som ísť sám.

Ako vždy, aj tentokrát som začal spomínať na brata. Ako sme sa spolu hrali keď sme boli malí, ako ma vozil na motorke...

A zrazu som mal oči plné sĺz. Viem že chlapi neplačú, no naozaj mi chýbal.

Len tak z ničoho nič byť na všetko sám.

Všetky deti chcú mať izbu samé, no ja by som dal čokoľvek za to, aby som sa o tú svoju s ním ešte mohol deliť.

Zrazu som začul nejaký zvuk, no neobzrel som sa.

Nech to je čokoľvek už sa nebojím. Chcem ísť za ním. Chcem ísť za svojím bratom.

Začul som hlas. Akoby volal moje meno. Poznal som ho ... Len neviem odkiaľ.

Obzrel som sa, no nikoho som nevidel.

Bolo už dosť neskoro, no povedal som si že pôjdem naokolo po koľajniciach. Mal som to tam rád, hlavne ak som mal takúto náladu.

Kráčal som keď sa mi zrazu zazdalo, že som videl osobu. Bolo to dievča. Bolo celé bledé.

Naľakal som sa, no dievča ihneď zmizlo keď zbadalo, že sa naň dívam.

Keď som sa trochu upokojil išiel som ďalej. Vtom som zbadal svetlo, akoby išlo ku mne. Priblížilo sa, a ja som zistil, že sú dve. Dve svetlá blížiaceho sa vlaku.

"Teraz," povedal som si. "Pôjdem za bratom. Konečne sa s ním stretnem. Bez neho je všetko zbytočné."

Po líci sa mi skotúľala ďalšia slza.

Vlak bol už len pár desiatok metrov odo mňa.

Zatrúbil.

Už len pár metrov.

Vlak zas trúby. Ešte nevedia, že je neskoro.

Zatváram oči a uvoľnene čakám náraz.

No nič sa nedeje.

Túto časť by som chcela venovať mojej spolužiačke a najlepšej kamarátke, ktorá mi nikdy nezabudne v škole zdvihnúť náladu. ♥♥♥
erikahegerova

Ale aj jewboikahl
♥♥♥♥♥♥♥