"Nikam nejdem! Prečo nemôžete ísť bezo mňa?!" Povedal som.

"Snáď sa bojíš?!" Uštipačne odvetil Fero.

"Nebojím, len nechcem ísť!" Odvetil som.

"Si obyčajný sráč vieš to?!" Začínal má hnevať.

"Tak ja teda pôjdem aby si NIEKTO nemyslel, že som posratý z jedného vyvolávania duchov!" Zvolal som v rozhorčení.

"Dobre tak teda večer o siedmej pri mne. Ahoj." A odišiel akoby sa nič nestalo.

Neklamal som. Naozaj som sa nebál. Veď už som temer dospelí a duchovia neexistujú. Že prečo som potom nechcel ísť? Nemal som na to náladu. Naozaj. Môžte mi veriť. Veď prečo by som vám klamal?

Zabuchol som dvere, vyšiel hore po schodoch do svojej izby a zatiahol závesy. Mám rád tmu. Milujem tmu.

Zvalil som sa do postele a privrel oči.

Vtom sa otvorili dvere a dnu vošla mama.

"Mal by si si sem pustiť trocha svetla." Povedala a zamierila k oknu najbližšie k nej.

"Prestaň! Choď preč! Chcem byť sám!" Zase ma niekto hneval. Neznášam to.

"Zlatko. Od tej autonehody už prešli dva roky. Už by si sa s tým mohol zmieriť." Odvetila a odišla.

Zapol som si telku a do večera som sa naň díval.

Prvá časť je tu. Dúfam, že sa páči :3