Kľúč zaštrngal v zámku a staré dvere sa s vŕzganím pootvorili. Prúžok svetla dopadol na špinavú podlahu a slabý prievan rozvíril prach v malej miestnosti, do ktorej roky nikto nevstúpil.

   Sťažka som prehltol. Nemal som tušenia, či som bol na to pripravený, no mal som snáď na výber? Hodinky môjho života tikali čoraz hlasnejšie. Každá minúta mi v tomto veku bola požehnaním a zároveň trpkou pripomienkou, že ďalšia už nemusí prísť. Bolo to teraz alebo nikdy. Potiahol som kľučku a dvere sa otvorili dokorán.

   „Dedko!"

   Strhol som sa. Zvuk dupania krokov na schodoch sa odrazil od stien a do pivnice sa ako tornádo vrútilo vysmiate blonďavé dievča.

   „Dedko!" zopakovala šťastne a hodila sa mi okolo krku. Vzápätí pohľadom zablúdila k otvorenej miestnosti predo mnou a skôr, než som stihol zareagovať, vbehla dnu. S hlbokým povzdychom som ju nasledoval.

   Vnučka zastala v strede miestnosti. V nemom úžase očami kĺzala po pomaľovaných plátnach, skicároch, po nekonečnom množstve popísaných hárkov papiera a starých fotografiách, ktorými bol neveľký priestor preplnený. Väčšina z nich časom vybledla, no všetko vyzeralo pomerne zachovalo.

   „Neučili ťa, že v cudzom dome sa najprv spýtaš, kým vstúpiš do miestnosti, mladá dáma?"

   Carmen sa na mňa neveriacky pozrela. „To všetko si namaľoval ty, dedko?"

   Hruď mi oťažela a tušil som, že problémy s pľúcami s tým tentoraz nemajú veľa spoločného. „Nie. Všetko nie."

   Opierajúc sa o paličku som spravil niekoľko krokov vpred. Vzduch bol odrazu akýsi ťažký. Dúfal som, že staroba tú bolesť otupí, že čím dlhšie budem čakať, tým slabšie budú neviditeľné ruky zvierať moje chátrajúce srdce. No odrazu som sa ocitol tu, uprostred galérie mojej mladosti a všetky spomienky boli späť, nezabudnuté, hmatateľné. Akoby sa potláčané pocity rokmi ešte znásobili.

   Carmen chodila po miestnosti ako v tranze, dívala sa na obrazy, niektorých sa opatrne dotkla. V jej očiach som zazrel záblesk čohosi oveľa staršieho, než bola jej trinásťročná existencia. Pripomínala mi mňa samého ešte väčšmi než zvyčajne.

   „To sú olejovky? Paríž!" zvýskla. „Tam si býval, však? Aj toto je Paríž?" Potom jej zrak padol na obraz na veľkom plátne položený v ľavom kúte pri dverách. So záujmom si k nemu kľakla. „Aj tento si maľoval ty?"

   Oprel som sa o paličku, pretože sa mi nebezpečne roztriasli kolená. „Nie."

   Ani jeden z nás od toho obrazu nemohol odtrhnúť oči. Plátno hralo všetkými farbami, ktoré dokopy tvorili hlbokú a pestrú galaxiu. Uprostred nej tmavovlasý chlapec kráčal po hviezdach.

   Jedna za druhou sa otvárali všetky staré rany. Zabudol som, aké je to cítiť číru agóniu, a taktiež som zabudol, aké to je cítiť číre šťastie, ktoré sa ma zmocnilo v rovnakej chvíli. Muky sprevádzané upokojujúcou, hlúpou a bezpodmienečnou radosťou, ktorá v tele starca nemala čo robiť.

   Carmen sa medzitým presunula k ďalším obrazom. „Sú tí ľudia skutoční? Aha, tento je tu už asi štvrtýkrát. A tu je znovu. Kto to je?"

   „Starý známy," zachripel som.

   Vnučka stíchla a chvíľu sa na mňa mlčky dívala. Moje oči sa upierali na mladého ryšavého muža, ktorý ma sledoval z plátna. Jantárové oči a jamky v lícach. Presne, ako som si ich pamätal.

   „Povieš mi o ňom?"

   Vrásky na čele sa mi prehĺbili. Tvár jej hrala zvedavosťou, túžila po príbehoch, chcela počuť a porozumieť.

   Neviem, koho z nás dvoch mi pripomínala viac. Z celého srdca som dúfal, že jeho.

   Premýšľal som. Pokušenie bolo obrovské, predstava návratu do minulosti bola prekliato lákavá. Jantárové oči portrétu akoby sa uškŕňali a vraveli, do toho, Timmy, kedy, ak nie teraz? Možno by som si náš príbeh nemal brať so sebou do hrobu. Možno by mal zostať uchovaný v bytosti, ktorú som ľúbil nadovšetko.

   „Dones nám stoličky," kývol som Carmen. Jej tvár sa rozžiarila, vstala zo zeme a o chvíľu som už počul, ako vybieha hore schodmi von z pivnice.

   Privrel som oči a na zlomok sekundy som sa ocitol späť v Paríži šesťdesiat rokov dozadu, na malom balkóniku ma v nose pošteklila vôňa nočného mesta, olejových farieb a orieškovej kávy. On stál vedľa mňa, jeho smiech sa niesol nocou a ja som sa po toľkom čase na jeden jediný kratučký okamih, ktorý sa v nasledujúcom momente ako para rozplynul vo vodách minulosti, opäť dotkol nekonečnosti.

♠♠♠

Neverím, že som s týmto príbehom fakt vonku. Wow. What the hell just happened. Trvalo niekoľko mesiacov, kým som sa odhodlala vydať ho a mam z toho úplne zmiešané pocity, ale toto dielo je mojou absolútnou srdcovkou a preto veľmo, veeľmo dúfam, že sa nájde niekto, kto bude spolu so mnou sledovať cestu dvoch mladých umelcov, ktorí sa síce občas správajú ako totálni dickheadi, ale aj napriek tomu sú podľa mňa krásni.
Budem vďačná za každý jeden komentár, hviezdičku či feedback💙😊
Papa🦋