„Sú tri hodiny ráno a ja som ešte stále nažive," zahlásila moja matka, pozorujúc biely strop bytu. Odrhol som svoj pohľad od kuchynskej linky a prekvapene ho stočil k nej.

„Mami, chápem, že máš určitý "priateľský" vzťah so smrtkou, ale toto už naozaj hrotíš," povedal som, odpíjajúc si s horúcej čiernej kávy.

„Ja nič nehrotím! Lenže o takomto čase som už dávno mŕtva," mama sa posadila a rozhliadla sa okolo seba.

„Tak Smrť možno mešká," posadil som sa za kuchynský stôl. Moja matka naozaj veľmi preháňala. Jedenkrát sa stane, že smrtka mešká a ona z toho robí vedu.

„Smrť nikdy nemešká! Vieš, čo by sa stalo, keby Smrť meškala? Rovnováha vo svete by sa mohla zrútiť ako domček z karát!" Rozhorčene rozhodila rukami.

„Lenže teba Smrť nechala na žive. Teda v rámci medzí. A vôbec, prečo ťa vlastne nechala na žive? Keď teda má zachovať rovnováhu." Spýtal som sa a znudene si oprel hlavu o ruku.

„Možno preto, že som Smrti atraktívna. Naviac mám s ním večne ufrflaného haranta. A vôbec, prečo sa ma na to pýtaš, keď už to dávno vieš," prebodla ma svojim ľadovým pohľadom.

„Ja len či sa nedozviem niečo nové," odpovedal som jej, pričom som okrúžil okraj pohára dlhým prstom.

„Počúvaj nie si ty nejako drzí?"

„Ja?"

„A kto? Zúbková víla?" Odpovedala sarkasticky, pričom si urazene založila ruky na prsiach.

„Bože mami, zas toľko sa toho nestalo," povzdychol som si.

„Tak nesta-"

Razom som začul tupú ranu dopadajúceho tela na drevenú dĺžku. Znudene som zdvihol zrak od svojej šálky sledujúc, ako sa jej telo pomaly rozkladá na malé kúsky.

„No konečne. Už bolo na čase," povedal som s pretočením očí a odpratal sa do svojej izby v podkroví.

„Uvidíme sa poobede, mami. Lebo ráno musím ísť skoršie do školy."