Hneď, ako som si po škole všimol správu od Troya, vybehol som von. Ani som nečakal na kamarátov, ako som to robil väčšinou. Tentokrát mi to bolo jedno. Potreboval som sa uistiť, že je Troy v poriadku. Priznávam, bál som sa oňho. Nebolo obvyklé, že mi z ničoho nič napísal. Väčšinou skôr nechával hovoriť mňa a on ma len podporoval, držal sa tak trochu v úzadí, akoby nechcel narušiť svoju tvár malej online celebrity, ktorou určite bol. No v poslednej dobe sa aj on začal zverovať mne o tom, čo ho trápilo, z čoho som mal naozaj radosť, keďže to znamenalo, že aj on sa na mňa aspoň trochu díva ako na svojho kamaráta. A práve preto mi na ňom záležalo ešte viac, práve preto som sa tak strašne bál toho, že mi len tak z ničoho nič počas dňa napísal, či si budeme večer písať.

Keď už som sedel v už mierene zasneženom parku pred školou, vytiahol som si z vrecka mobil a rýchle som napísal Troyovi: „Ahoj, prepáč, že som neodpisoval, mal som školu, ale už som tu, ak treba."

Bál som sa, že bude trvať dlhú dobu, kým mi kamarát odpíše, no už o pár minút mi od neho nabehla na obrazovke správa.

„Ahoj, to je v pohode chápem, ja... len sa mi stala taká jedna vec a nevedel som komu mám napísať, ale už som celkom okay, takže všetko je už asi v pohode."

Zamračil som sa na obrazovku. Stále sa mi to nejako nepozdávalo: „A si si istý, že o tom nechceš hovoriť?"

„A nebude ťa to otravovať?" odpísal mi takmer okamžite Troy.

Smutne som sa usmial na obrazovku. To moje zlatíčko, ako si vôbec môže myslieť, že by ma on mohol otravovať, keď písať si s ním sú v poslednej dobe jedna z mojich najobľúbenejších činností?

„Samozrejme, že nie," odpísal som mu okamžite, „vieš, že som tu vždy pre teba."

Odoslal som správu a chvíľu sa nič nedialo, no po pár sekundách sa dole ukázalo, že Troy odpisuje. Sadol som si na lavičke do tureckého sedu a nenápadne som si začal obzerať okolitú prekrásnu zasneženú krajinu, no jedným okom som stále sledoval obrazovku mobilu, či už mi náhodou Troy neodpísal. Po niekoľkých minútach vyskočila na obrazovku dlhá správa. Dychtivo som sa pustil do čítania.

„No, ak to mám zhrnúť, tak som proste dnes šiel v škole na vécko, na chalanské, ako už mám zvykom v poslednej dobe. No ale prišiel tam jeden chalan, ktorý ju ku mne všeobecne dosť transphobný a... neviem, tak nejak sa mi chvíľu vyhrážal, že ma znásilni a napokon ma našťastie... „len..." chytil rýchlo rukou medzi nohy a odišiel. Takže napokon sa nič nestalo, ale... som z toho celého dosť otrasený."

Vydesene som hľadel na správu, pričom vo mne stúpalo zdesenie, no i hnev. Ako sa niekto vôbec opovážil dotknúť toho zlatíčka? Keby sa mi ten človek dostal do rúk, tak by ľutoval, že sa kedykoľvek vôbec pozrel na môjho Troya...

„Bože Troy to je absolutne príšrné," odpísal som mu rýchlo, „je mi to tak hrozne ľúto. Najradšej by som rťa teraz objal a nakopal toho bastarda, čo ti to spravil."

Troy mi poslal srdiečkoa za ním ďalšiu správu: „To je v poriadku Fairy, mne stačí, že si u pre mňa teraz. Aspoň takto psychicky, keď fyzicky sa to nedá."

Smutne som sa usmial na obrazovku telefonu a napriek tomu, že mi bolo z celej tej situacie smutne zacítil som zvláštny hrejivý pocit pri svojom srdci. Tak veľmi mi na ňom záležalo, tak veľmi som ho mal rád, tak veľmi rád by som za ním v tej chvíli došiel pokojne aj na opačnú stranu sveta, len aby som ho mohol objať. Až ma to prekvapovalo, neveril som, nevedel som, že sa dá až takto veľmi zamilovať do niekoho, koho človek nikdy nestretol, no očividne sa to stalo.

„Je mi strašne ľúto, že som ti nemohol odpísať a dať ti tú oporu hneď," odpísal som mu so smutným smajlíkom.

„Za to sa neviň, to je úplne pochopiteľné, rozumiem tomu," odpísal mi v momente Troy.

„Ako si to potom zvládol," opýtal som sa ho, „ja si neviem predstaviť, čo by som v tej chvíli robil."

„Hah, ja som tiež moc nevedel," odpovedal na to Troy, „chvíľu som tam fakt len sedel na zemi a zhlboka sa nadychoval a vydychoval, čo bolo vcelku nechutné, keď vezmeš do úvahy, že to bolo na smradľavých stredoškolských véckach :,D. A keď som sa trošičku upokojil, vyšiel som von, sadol som si na náhodný gauč na škole, pustil si hudbu a kreslil som. To mi vždy pomôže."

„Je to strašne super, ako ti vie kreslenie pomôcť, aj ja by som chcel mať nejakým copingový mechanizmus, ktorý je aspoň trochu produktívny," odpísal som mu s miernym úsmevom, „A čo si potom kreslil? Niečo do toho adventného kalendára, alebo niečo iné?"

„Niečo iné, potreboval som sa z toho vykresliť, tak som maľoval len to, čo mi prichádzalo na um," odpovedal mi Troy, no v sekunde za tým poslal ďalšiu správu, „Chceš to vidieť?"

Prekvapene som sa pozrel na to, čo mi odpísal. Neviem, či na to môj online kamarát pozabudol, ale stále som bol extrémy fanúšik jeho kreslenia a možnosť vidieť nejakú jeho kresbu pred ostatnými som bral ako extrémne veľké privilégium.

„Samozrejme!" odpísal som mu takmer okamžite nadšene čakajúc na to, čo mi pošle, stále neveriaci tomu, že je ochotný mi poslať svoje rozpracované, nedokončené kresby, ktoré zdieľal všeobecne len málo krát.

Na našej konverzácií sa objavila fotka kresby. Bolo vidieť, že je len v začiatkoch, bol to len náčrt, ktorému ešte chýbalo mnoho detailov, no už aj tak bolo jasne spoznateľné, čo má kresba zobrazovať. Bol to krátkovlasý chlapec atletickej postavy v dlhých nádherných priam pre vílu určených šatách. Chlapec v šatách. Alias moja slabosť."

„Oh môj bože, Troy, je to úplne dokonalé!" napísal som mu celý nadšený.

„Ďakujem," odpísal mi môj kamarát, „ale je to skutočne len koncept a ani neviem, či to dokreslím."

„Podľa mňa je to určite hodné dokončenia, aj keď chápem, že asi máš teraz iné kresby, ktoré sú tvojou prioritou," napísal som mu, na malý moment som zaváhal a potom som pokračoval ďalej, „bolo by strašne nádherné, ak by raz niekto nakreslil v šatách mňa. Aby som ich mohol mať na sebe aspoň na obrázku, keď už ich nemôžem nosiť v realite."

Cítil som sa trochu trápne, že som mu to napísal, no tušil som, že sa mu s touto mojou túžbou môžem zveriť.

Troy chvíľu neodpisoval až som sa trošku zľakol, že som povedal niečo zlé, no o malú chvíľu mi na obrazovke naskočila jeho správa: „Ak chceš, môžem ťa skúsiť nakresliť v šatách."

Prekvapene som sa pozrel na obrazovku, no skôr ako ma nadšenie úplne pohltilo som si uvedomil, že rovnako ako väčšina známych umelcov na internete, aj on to skôr myslí ako objednávku za peniaze.

„Ale, to by som ti potom asi bol niečo dlžný či?" odpísal som mu, „bola by to vlastne commission dá sa povedať, nie?"

„Nie," odpísal mi Troy s mrkajúcim smajlíkom, „ja myslím, že ty si plne zaslúžiš dostať svoju vysnívanú kresbu zadarmo."

Prekvapene som hľadel na konverzáciu a od nadšenia som takmer vyskočil z lavičky. Nechápal som, že mi práve niečo také ponúkol. Jeho kresby fakt totiž neboli len nejaké náhodne náčrtky, kreslil skutočne kvalitne a jeho štýl bol nádherný. Už som mu išiel celý nadšený odpisovať, že v tom prípade tú ponuku určite prijímam, keď mi na obrazovke naskočila ďalšia správa od neho: „Ale, asi budem potrebovať tvoju fotku, nech viem, ako vyzeráš."

V tej chvíli som sa zasekol, moje prsty prestali ťukať rozpísanú správu. Vôbec sa mi to nepáčilo. Už tak som bol v príšernom strese z toho, že sa raz zabudnem odhlásiť z môjho tajného účtu a niekto odhalí túto stránku mňa. A síce bolo takmer isté, že Troy ma nemá šancu poznať a môžem mu veriť, nepáčilo sa mi to, že by niekto vedel spojiť mňa z reality so mnou online. Smutne som si povzdychol: „Prepáč, ale tým pádom to budem asi musieť odmietnuť. Extrémne by si ma tým potešil a bol by som ti neuveriteľne vďačný, ale až príliš sa bojím odhaľovať na tomto profile moju reálnu stránku. Snáď to pochopíš."

„Neboj sa, absolútne tomu rozumiem," odpísal mi Troy, „veď ani ja nemám na tomto profile žiadne svoje fotky, ledva tu mám zopár kresieb seba v cartoon štýle. Ale, ak by si raz na to našiel odvahu, moja ponuka stále platí."

Usmial som sa na obrazovku telefónu: „Tak v tom prípade snáď nájdem odvahu."

„Čo robíš inak teraz?" napísal som mu hneď na to, aby som zmenil tému.

„Kráčam práve cez park domov a ty?" odpísal mi o chvíľu Troy.

„Ja tiež sedím v nejako parku kúsok od našej školy a..." začal som písať, keď som z ničoho nič započul známy hlas: „Hej Laurence, myslím, že by sme sa mali porozprávať."

Zdvihol som hlavu. Predo mnou stál Brad a kúsok za ním Michael a Connor.

Ahojte, prepáčte, že dávam včerajšiu kapitolu takto neskoro, včera večer mi to úplne vypadlo z hlavy a dnes som sa k tomu dostala až teraz... ale nebojte dnes večer výjde aj kapitola za dnešok.