Francúzsko, júl 1768

                Nepamätám si na ten deň, tak isto ako nikto z nás, ale z rozprávania matky viem, že deň môjho narodenia bol mimoriadne slnečný. Slnečné lúče sa predierali cez vysoké špinavé okná do jednoducho zariadenej spálne a svietili do očí mojej mame Jacqueline, ktorá zatínala zuby a prijala si, aby som sa na svet dostala čo najskôr. Dlho bojovala, kričala a všetky slúžky posielala do horúcich pekiel. Dokonca aj stará babica mala na zápästí čiary od dlhých nechtov. Neskôr sa k jej rukám radšej nepribližovala, len hľadela na rozkročené nohy rodičky a potešila sa, keď zazrela moju malú hlávku. Trápenie už netrvalo dlho. Po niekoľkých silných zatlačeniach, som vykĺzla von, priamo do rúk statnej babice. Kožu som mala nezdravo sinavú a z drobných úst mi nevyšiel ani hlások.
                 „Je mi ľúto, ale vaše dieťa je mŕtve," oznámila matke tichým hlasom. Mama sa prudko nadýchla a vzápätí izbu zaplavil zvuk kvílivých stonov. Narodila som sa ako štvrté dieťa, ale moji dvaja súrodenci umreli skôr ako sa stačili nadýchnuť. Len sestrička Eleonore poslušne sedela vo svojej izbe a tešila sa na živú bábiku, o ktorú sa onedlho bude môcť starať. Bolo by pre ňu akiste veľkým sklamaním, keby jej oznámili, že vytúženú hračku predsa len nedostane. Vo svojich troch rokoch by to však sotva pochopila.
               „Nemôže byť mŕtve, nemôže!" skríkla mama a natiahla vychudnuté ruky smerom ku mne. Babica sa spočiatku zdráhala. Nechcela jej položiť do náručia dieťa bez života. Mohlo by to priniesť nešťastie. Nedovolila si však odporovať nemej prosbe svojej panej. Už ma vkladala do matkinho náručia, keď sa dvere otvorili a v nich zastal vysoký muž v ošúchanom kabátci, ktorý už nezodpovedal najnovšej francúzskej móde. Ustarostene pozrel na svoju ženu. Tušil, že niečo nie je v poriadku. Očami blysol po babici, ktorá ma ešte stále držala vo vráskavých rukách. Opatrne ma chytil do náručia a díval sa na moju nehybnú tvár. Ruky sa mu zatriasli od potláčaného hnevu a nešetrne zatriasol mojím malým telom. Vtedy som sa hlasno nadýchla a pustila som sa do nie príliš hlasného plaču. Mama, babica i všetky slúžky, ktoré so sklonenými hlavami postávali v kúte, na mňa obrátili oči.
                 „Ono žije! Máme živé dieťa, drahá!" zvolal a až teraz si ráčil všimnúť, že ich vytúžený potomok je dievča. Nebola som síce dedič, ktorého čakali, ale vždy lepšie ako by som mala byť len ďalším mŕtvym neviniatkom. Babica ma vytrhla z otcových rúk, aby ma mohla vykúpať a priložiť k matke. Na tvári sa jej však nemihol ani záblesk úsmevu.
„Vitaj v našej rodine maličká." prihovorila sa mi mama, hneď ako si ma priložila k prsníku. S rozžiarenými očami pozrela na otca a vyslovila moje meno.
„Pozri aká je krásna. Marie-Anne- Charlotte Corday d'Armont, naše slniečko." rozplývala sa. Pritom som so sinavou pokožkou, vráskavou kožou a sotva počuteľným dychom musela vyzerať viac ako žalostne.
            „Moc by ste si na ňu nemali zvykať, mademoiselle! Toto dieťa sa totiž nedožije ani nového rána," povedala bez najmenšieho svetielka nádeje, ktoré by podarovala šťastným manželom.
Neviem síce povedať, či presne takto vyzeral môj prvý deň, ale rozhodne nikto z prítomných v tej chvíli netušil, že v rodine schudobneného šľachtica Francoisa de Corday, medzi múrmi schátraného sídla, na ktoré zámožné panstvo už dávno zabudlo, som sa narodila ja, Charlotte Corday d'Armont, o ktorej ešte po niekoľkých stáročiach budú vravieť dejiny...

Zdravím všetkých, ktorý si začiatok prečítali :) Ako sa vám pozdáva? Príjmem akýkoľvek názor :) Som osôbka, ktorá si myslí, že kritika je najlepší prostriedok ako sa posunúť vpred :)