Nemohla som to odkladať dlhšie. Zahryzla som si do spodnej pery a opatrne otvorila dvere. Váhavo som vošla dnu. Nič sa tam nezmenilo, možno len na stenách bolo viac pavučín ako keď som odchádzala a na nábytku sa skvela vrstva prachu. Nechápala som, čo celé dni robí služobníctvo a prečo Eleonore nedohliadne na poriadok v dome. Kráčala som za hlukom, prezerajúc si každý kúsok domu. Túžila som nájsť aspoň maličkú stopu zmeny, drobný dôkaz toho, že sa po maminej smrti a mojom odchode život vrátil do starých koľají. Nestalo sa tak. Vzdychla som a vošla do priestranného salónika. Pohľadom som prebehla miestnosť. Pri stenách stáli stoly, pokryté obrusmi, na ktorých sa kopilo množstvo jedla. Netuším, kde na to vzali, ale bolo tam všetko od rôzneho ovocia, cez mäso až po všelijaké koláče a torty zdobené cukrovou polevou. V jedálni u svätého Egídia som sotvakedy videla mäso, o sladkostiach nehovoriac. Radšej som odtrhla pohľad od lákavo vyzerajúcich tanierov. V rohu stál tmavý huslista a pri prudkých pohyboch sláčika sa mu tmavé vlasy vyšmykli z chvosta a lietali okolo tváre. Hostia sa pri hudbe nenútene zhovárali a podgurážení džentlmeni v tanci zvŕtali chichotajúce slečinky. Prešiel iba okamih odvtedy, čo som otvorila dvere. Všetky oči v miestnosti však stihli zaznamenať môj príchod. Začala som sa cítiť nepríjemne. Ešte stále mi vlasy skrýval čepiec a na pleciach spočíval premočený plášť. Snažila som si nevšímať znechutené pohľady tých, ktorí netušili, kto práve vošiel. Dozaista si ma splietli s pastierkou kráv. Odkašľala som, v snahe upútať pozornosť muža, ktorý sa neotočil.
                           „Papá..." oslovila som ho váhavo a hlas sa mi počuteľne zatriasol. Musela som si zagratulovať. Ešte som doma len chvíľku, no už som zo seba stihla spraviť hlúpu husičku. Ocko sa prekvapene otočil a podišiel ku mne. Akoby neveril, že som to ja, len sledoval moju tvár a stisnuté pery, a potom sa mu do očí nahrnuli slzy. Objal ma tak srdečne ako môže objať len milujúci otec. Možno to bola vhodná chvíľa, aby som ho požiadala nech ma nechá doma. Neurobila som to a tým som spálila všetky šance.
                          „Charlotte ako si vyrástla," prihovoril sa mi hrdo. Potom si uvedomil, že sme v miestnosti plnej ľudí. „Musím niečo vyriešiť, onedlho sa vrátim." vysvetlil a už ma viedol von zo salónika.
Vyšli sme po schodoch. Prekvapilo ma, keď sme zamierili do mojej niekdajšej izby.
                            „Dal som ti ju pripraviť. A tiež ťa v nej čaká malé prekvapenie." žmurkol na mňa a prvú ma vpustil do izby. Hneď som uvidela to, čo nazval prekvapením. Nebola som schopná zo seba vytisnúť jediné slovko vďaky, tak som sa mu hodila okolo krku.
                            „Dúfam, že ti budú dobré," zrozpačitel a jemne ma od seba odtisol. „Tak si ich obleč, nech ťa môžem všetkým dole predstaviť ako krásnu mladú slečnu." Už sa zberal na odchod, keď sa vo dverách otočil a venoval mi melancholický úsmev, „Veľmi sa podobáš na mamu, Charlotte. Máš jej tvár i pohyby. Keby žila, nikdy by...." nedokončil, len zaťal sánku a vyšiel von.
                             Dívala som sa za ním a bojovala som so slzami, ktoré sa mi tisli do očí. Naozaj vyzerám ako mama? Ak áno, už nikdy nebudem chcieť meniť žiadnu svoju črtu. Prešla som k posteli a prstami pohladila jemnú látku okrových šiat. Drobnými kvietkami vyšívaný živôtik bol lemovaný jemnou čipkou. Sukňa bola taktiež posiata kvietkami. Viac ako šaty ma však upútalo niečo iné. Na šatách ležal medailón, ktorý som poznala. Pamätala som si ho z čias, kedy ho vo sviatočné dni a na bohoslužby nosila mamička.
                               Obliekla som sa rýchlo, aby ocko dlho nečakal. Vlasy som si zapla do falošného chvosta a ozdobila ich smotanovou mašľou. A keď som si na krk pripla mamin náhrdelník, vyšla som z izby s pýchou v srdci. Ocko na mňa prekvapene pozeral a v tvári sa mu odrážala stopa nostalgie.
                               „Môžme ísť," nadýchla som sa a prijala som ponúknuté rameno. Ocko ma ako gavalier viedol do salónika. Na okamih som sa stratila vo svete fantázie. Aké by to bolo keby som nevestou bola ja? Už nikdy by som sa nemusela vrátiť do kláštora.
                               „Som rád, že si prišla, Charlotte. Teším sa, keď mi porozprávaš všetko, čo si zažila," usmial sa a jemne ma pohladil po opaku dlane. Opätovala som mu úsmev, nechcela som mu kaziť náladu realitou. Nebolo čo rozprávať. Veď som sa konečne vrátila po dvoch rokoch trápenia. Chcela som čo najviac zažiť. Znova žiť normálny život bez príkazov a zákazov matky predstavenej.
                             „Dúfam, že aj vy mi poviete všetko, čo sa za tú dobu udialo. Neposlali ste ani list, v ktorom by ste sa podelili o novoty..." nechcela som, aby to vyznelo vyčítavo, ale otec na okamih zmeravel.
                         „Pozhovárame sa o tom neskôr," prisľúbil napokon a stisol zdobenú zlatú kľučku. Náhla zmena môjho výzoru spôsobila údiv na tvárach prítomných. Blysla som pohľadom po ockovi. Potešila ma pýcha, ktorú som na ňom videla. Hrdo som zdvihla hlavu. Dlhé vlasy mi skĺzli po chrbte a kútiky úst som jemne zdvihla.
                         „Rád by som vám predstavil svoju mladšiu dcéru, Mar..." keď som zistila, že sa chystá predstaviť ma celým menom nezdvorilo som ho prerušila. Nemohla som však riskovať, že to skončí podobne ako so sestrami z kláštora:
                        „Stačí Charlotte, papá," udivene zdvihol obočie, ale počúvol ma.
                       „Predstavujem vám svoju dcéru, Charlotte Corday," opravil sa.