"Lea. O chvíľu pôjdeme na večeru, tak sa obleč!" Povedala, no skôr rozkázala, mama a zavrela dvere mojej kajuty. Povzdychla som si a pozrela sa na nerozbalený kufor v rohu miestnosti, z ktorého trčali kusy oblečenia. Vedela som, že pre rodičov jej táto večera naozaj dôležitá, ale nemala som v pláne im robiť poslušné rozmaznané dievčatko.

Moji rodičia konkrétne otec, bol známy podnikateľ so svetovým úspechom. A po nás, ako najbližšej rodine sa vyžadoval určitý druh poslušnosti.

S povzdychom som prešla ku kufru a vytiahla z neho čierne jeany so zlatou retiazkou na pravom boku, karovanú košeľu červeno-modrej farby a čiernu mikinu s potlačou jednej z mojich obľúbených kapiel.

Vedela som, že sa to nehodí na prezentáciu otcovej osoby, ale bolo mi to úprimne jedno.

Nerada som sa prispôsobovala pravidlám a vyžadovala som, aby ma ľudia brali takú aká v skutočnosti som.

Navliekla som sa do vecí, obula si čierne tenisky a pridala pár doplnkov v podobe kožených náramkov, náušníc a prívesku.
Napokon som sa na krátku chvíľu pristavila pri zrkadle, aby som skontrolovala, či je všetko perfektné.

Keď som usúdila, že vyzerám dobre a moje čierne strapté vlasy sú na svojom mieste, vydala som sa smerom ku matkinej kajute.

Prešla som dlhou chodbou plnej dverí z masívneho dubového dreva. Steny boli otapetované sýto červenými tapetami, na ktorých boli vyobrazené ornamenty v podobe zlatý konárikov s lístočkami.

Zastavila som sa pri dverách s číslom 248 a zaklopala na ne.

"Chvíľku strpenia, hneď som pri vás." Ozvalo sa za dverami. Pretočila som očami a oprela sa o stenu s tým, že matku nebudem upozorňovať na svoju prítomnosť. Za nejakú chvíľku sa dvere s hlasitým zaškrípaním otvorili a ja som mohla spatriť vysokú ženu v strednom veku, ktorá mala na sebe tmavo-modré večerné šaty. Ak sa dobre pamätám, mama ich iba prednedávnom dostala od otca k narodeninám. "Och Lea to si ty? Myslela som, že ma už zháňajú." Povedala a jej prísny pohľad padol na moje oblečenie, ktoré si kriticky premerala. "Lea takto tam ísť nemôžeš." Povedala mama a donútila sa k falošnému úsmevu.

"Prečo?" Spýtala som sa a nadvihla  obočie.

"Vieš, je to také..." Odmlčala sa, aby našla tie správne slová.

"Také...neslušné." Ďalší falošný úsmev.

"Ja na tom nič neslušné nevidím. Nie je to môj problém, že iným sa to nepáči." Zložila som si ruky na prsiach a postavila sa do svojho typické postoju, ktorý naznačoval, že nemám náladu sa o tom viac dohadovať.

Mama si povzdychla a zatvorila dvere od kajuty. "Ach bože, čo mám s tebou robiť? Bohužiaľ už nemám čas ťa trocha upraviť. Hore nás už určite netrpezlivo čakajú." Povedala a chytila ma za ruku, ako keby som bola malé dieťa. Ťahala ma naspäť dlhou chodbou až ku schodom, ktoré viedli na hornú palubu. "Kam to vlastne ideme? A vôbec, čo tam chcete robiť?" Spýtala som sa bez záujmu, aj keď som dopredu vedela čo sa tam bude diať. "To je prekvapenie. Ale neboj určite sa ti to bude páčiť." Povedala stále pozerajúc pred seba.

Jasné mami. Budem priam očarená tými hlúpymi ženami.

Neodpustila som si ironickú poznámku vo svojej hlave.

O chvíľu sme sa dostali do veľkej sály, ktorá vďaka osvetleniu vyzerala ako zlatá. Všade bolo plno stolov s jedlom a pitím, a hlavne všade bolo veľa ľudí. Všetci boli oblečení v noblesných róbach, sem tam nejaká žena bola ovešaná rôznymi zlatými príveskami, náramkami alebo náušnicami. Predvádzali sa pred sebou ako nejaké modelky, ale určite mnohé z nich mali iba napodobeniny pravých zlatých šperkov. Mala som pocit, akoby som sa dostala do nejakej romantickej sračky, ktoré matka tak s radosťou sledovala. "Lea, Tereza tu sme." Zamával nám otec a otočil sa k postaršiemu mužovi. Mama ma tiahla k veľkému stolu, kde sedelo plno ľudí, ktorých som buď nepoznala alebo o nich párkrát počula v televízii. "Milé dámy a páni, predstavujem svoju dcéru Leu." Povedal otec s širokým úsmevom a pozrel sa smerom ku mne. Naraz sa však na jeho tvári zračilo prekvapenie a mierne znechutenie. Premeral si ma takým istým kritickým pohľad ako predchvíľou mama a potom sa pozrel na ňu. Ona sa iba pousmiala, akoby mu hovorila nech to nerieši. Otec odtrhol odo mňa zrak a ospravedlňujúco sa na prítomných usmial. Všimla som si ako sa pár deciek od vedľajšieho stola na mňa pobavene pozeralo a sem-tam sa aj ozval piskľavý chichot. V duchu som prevrátila oči a sadla si na stoličku.

Zjavne som bola jediná, kto sa strašne nudil. Otec sa bavil s nejakými mužmi o najnovšom projekte, na ktorom pracoval už niekoľko mesiacov a mama klebetila so ženami pripomínajúce staré zoschnuté hrušky. Začala som bubnovať prstami o stôl a neprítomne sledovala okolie. Všimla som si niekoľkých pohľadov od vedľajšieho stola. Sedel tam trocha starší pár s dvoma chlapcami, ktorý mohli byť o pár rokov starší odo mňa. Obaja zadržovali hysterický smiech a pri tom sa pozerali na mňa ako na siedmy div sveta. Zdvihla som ruku a dlhým červeným nechtom si poklopala na čelo a tým im naznačila, že sú idioti. Zjavne ich to šokovalo, ale nejako mi to bolo jedno.

Po chvíli neúnostného čakania, nám niekoľko mladých čašníkov prinieslo jedlo. Postrehla som, ako sa ku mne naklonil chlapec s gaštanovo - hnedými vlasmi a bledou pokožkou. Položil tanier s polievkou na stôl a vzápätí na to sa na mňa pozrel.

"Mali by ste si na seba dávať pozor, slečna. Je tu mnoho nebezpečenstva."
Jeho zvláštne šedé oči, v ktorých tancovali nezbedné iskričky sa uprene pozerali do tých mojich.

"Prosím?" Opýtala som sa, nuž odpovede sa už nedočkala. Mladík sa náhle zvrtol a odišiel preč.

Chvíľu som prekvapene hľadela na prázdne miesto pred sebou, no napokon som sa pustila do jedla.

Po večeri opäť nastal medzi prítomnými šum. Každý sa s niekým rozprával. Dokonca aj pár stolov bolo čisto zložené z tínedžerov.

"Lea nechceš sa k niekomu pripojiť?" Usmiala sa na mňa matka.

"Nie mami. Aj tak by medzi nimi bola väčšia nuda ako tu." Odpovedala som pohotovo a zaprela sa do stoličky, ktorá sa mierne nadvihla do vzduchu.

Opäť som sa rozhliadla po miestnosti a môj zrak padol na skupinku dievčat v trblietavých plesových šatoch.

Neustále sa chichotali a ich pohľady sa stáčali smerom ku mne. Nemala som z toho dobrý pocit. Bolo mi jasné, že ma ohovárajú tak ako väčšina ľudí.

Začína tu byť naozaj dusno.

Pomyslela som si a opatrne som vstala od stola.

Tušenie, že sa stane niečo zlé sa dostavilo pomerne rýchlo.

"Hej nabudúce si skús nepomýliť miesto. Toto je smotánka a nie satanistický spolok."

Všetci prítomný prepadli v hysterický smiech. Dokonca aj moji vlastný rodičia.

Cítila som ako sopka v mojom vnútri doslova explodovala. Zalaťala som päsť, až sa mi nechty bolestne zaryli do kože a pohľadom som strelila po dievčati, ktoré zjavne túto poznámku vypustili zo svojich úst.

Smiala sa ako šialená a stále si na mňa ukazovala.

"Už mám toho naozaj dosť! Myslela som, že ste trocha normálny. Ale ako vidím chýba vám značná inteligencia."

Zvreskla som a otočila sa k odchodu.

"Lea, zlatko, kam ideš?" Spýtala sa matka a pohotovo ma schmatla za zápästie.

"Preč od tejto splodiny." Povedala som rozúrene a vytrhla sa z jej zovretia. Naštvane som odkráčala zo sály a cestou ignorovala pohľady, ktoré ma zvedavo pozorovali.

Možno som to trocha prehnala, ale to ma momentálne tak veľmi netrápilo. Je mi jedno, či to otca zruinuje alebo nie. Neznášam, keď ma niekto ohovára len preto, že som trocha iná ako ostatný.

******

Zabuchla som dvere od kajuty a naštvane sa hodila na posteľ. Chvíľu som pozorovala bledú stenu nad sebou a premýšľala, kde som spravila chybu.

Napriek tomu, že som mala dvadsaťdva rokov som sa správala, ako malé dieťa. Všetko som si vynucovala tým, že som sa urazila alebo začala byť veľmi hysterická.

Povzdychla som si a posadila sa.

Prehrabla som si rukou vlasy, ktoré mi vzápätí opäť padli do očí.

Môj zrak padol na nočnú krajinu, ktorá sa mihala za lodným okienkom.

"Ach, koľko to bude ešte trvať?" Položila som si otázku rečnickú otázku, na ktorú som odpoveď bohužiaľ nepoznala. Opäť som si ľahla, v domnienke, že možno zaspím.

Naraz sa však ozvalo zvláštne zaškrípanie, ktoré sa tiahlo celou kajutou. Zamračila som sa, pretože tento zvuk sa mi naozaj nepáčil. Mala som v pláne tento moment ignorovať, avšak tej pocty sa mi už nedostalo.

Kajutou sa opäť ozvalo hlasné zaškrípanie, no tentokrát sa všetko navôkol mňa otriaslo.

"Čo to dočerta je?!" Vykríkla som a automaticky sa chytila steny, ak keď mi to nijako nepomohlo.

Premýšľala som či to nebola nejaká vlna, ale pochybovala som, že by malá vlnka dokázala takto zatriasť loďou.

Avšak zrazu som započula nepríjemný ťahvý zvuk a v hlave sa mi razom objavila scéna z Titanicu.

Preboha! Čokoľvek, len to nie!

Spanikárila som. Môj zrak padol na okienko a krajinu, ktorá sa pomaly strácala vo vode.

Nejako som sa vzchopila a okamžite bežala k dverám kajuty. Chcela som ich otvoriť, ale nešlo. Lomcovala som kľučkou ako blázon, ale dvere sa nepohli ani o milimeter.

Nie! Nehovorte mi, že sa zasekli!

Celou silou som narážala telom do drevených dverí a modlila sa nech ich rozrazím.

Pomaličky som cítila, že v topánkach začínam mať akosi mokro. "Nie, nie, nie." Zhrozila som a bežala k okienku dúfajúc, že sa ním nejako dostanem von. Snažila som sa nahmatať páčku, ktorou sa okienko otváralo. Avšak, keď sa mi to podarilo, ako naschvál aj okno bolo zaseknuté.

"Dočerta." Zahromžila som.

Keďže som ho nemohla otvoriť a voda v kajute začala nebezpečne stúpať, schmatla som čokoľvek čím by som to prekliate okno vyrazila. Lenže ani po niekoľkých márnych pokusoch ho rozbiť  som sa musela zmieriť s tým, že sa mi to nepodarí. Ako naschvál, nič nefungovalo. Takže jediné čo som mohla robiť je to, že som plávala v ľadovej vode a zbierala posledné kúsočky vzduchu. Nakoniec mi aj tak posledný kúsok kyslíka pohltila voda. Znova som doplávala k oknu a poslednýkrát sa ho pokúšala rozbiť, aj keď som nemala čím. Ale ako sa dalo očakávať nepodarilo sa mi to.

Moje pľúca sa pomaly začali plniť vodou, potom čo som sa inštinktívne nadýchla. Premkla ma panika a začala som zbesilo hádzať rukami a kričať. Ale jediné, čo som tým dosiahla bolo to, že sa mi do úst dostávalo viac a viac vody.

O chvíľu sa mi zatmelo pred očami a ja som cítila ako mi pomaly ubúdajú sily a klesám ku dnu. Bolo mi jasné, že toto je môj definitívny koniec. Všetko vo mne kričalo.

'Zomrieš!'

Lenže zrazu som ucítila ako sa niekto dotkol mojej ľadovej ruky a telom mi prešla vlna neznámej a hlavne novej energie. Prudko som otvorila oči. Vo vode sa vznášala neznáma postava. Gaštanovo-hnedé vlasy mu poletovali okolo tváre a šedé oči skúmali tie moje. Na chlapcovom chrbte som si všimla dačo biele a hlavne obrovitánske, pripomínajúce labutie krídla. Potiahol ma za ruku a mne znenazdajky do pľúc preniklo množstvo vzduchu, po ktorom som doteraz tak túžila.

Dezorientovane som sa rozhliadla okolo seba. Trvalo iba krátku chvíľu, než som si uvedomila, že sa nachádzam vonku. Pozrela som sa pod seba a zbadala kus plechu, na ktorom som momentálne plávala. Moja myseľ pracovala na plné obrátky a jediná otázka, ktorá mi blikala v hlave bola:

'AKO SOM SA ODTIAĽ DOSTALA?'

*Le keď nie som schopná vydať novú kapitolu k rozpísaným alebo opravovaným príbrhom, ale aj tak začnem niečo nové😂*

So, vítajte pri mojej zbierke jednodieloviek, ktoré mám ako bokovky, keď naozaj neviem nič lepšie zo seba vypudiť.
Budú vydávané celkom nepravidelne - tak ako všetky moje príbehy - čiže podľa toho, ako ma osvieti Pán Boh - ktorý mimochodom, tiež osvecuje moje písomky😂.

Ešte nakoniec, by som chcela ospravedlniť, že nič dlho nevyšlo, no aj už na Jane prišla choroba zvaná spisovateľský blok.

Takže si dávku nových príbehov užite😊

P.S. Jane si asi moc verí, keď chce napísať 365 jednodieloviek😂
*le vysvetlenie názvu knihy*