,,Malcom?" zakričí Pam do prázdneho domu a vzápätí si povzdychne, keď jej nikto neodpovie.

Veci si položí na skrinku pri dverách a stlačí záznamník.

Možno sa Malcom niekam ponáhľal a cestou jej zanechal odkaz.
-V predvoľbe má naše číslo domov, čo by aj vysvetľovalo, prečo mi nevolal na mobil,- napadne Pam.

Áno, určite to tak je.

-Pam, nebuď paranoidná, iba umieraš, priateľ ťa neopúšťa,- pomyslí si Pam, z čoho má trochu zmiešané pocity.

Vie, že to je pravda, no ešte si to veľmi neuvedomuje. Nechce si to pripustiť. Doteraz šlo všetko výborne, tak prečo sa to musí zrazu pokaziť?

,,Píp. Ahoj, Pam, musel som odísť. Vidíme sa večer. Ľúbim ťa. Píp."

-Aj ja teba,- pomyslí si Pam a usmeje sa na odkazovač.

Chvíľu uvažuje, že mu zavolá alebo mu napíše esemesku, ale keď si vezme do rúk telefón, odrazu nevie, čo mu má povedať.

Teraz nechce riešiť nič iné ako rakovinu, no povedať mu niečo také cez telefón nie je správne.

Odrazu sa Pam rozhodne ísť osprchovať, všade cíti nemocničný pach, ktorý jej nerobí dobre. Vyzlečie si špinavé oblečenie, ktoré hodí do koša na prádlo a vkĺzne do vane.

-Už len 29 takýchto spŕch,- pomyslí si, kým jej po tele stekajú kvapky horúcej vody.

Jedna neposlušná slza jej výjde na povrch.

Dvadsaťdeväť sa Pam zdá zrazu hrozne málo.
Nechce, aby to bolo čoraz menej.
Nechce, aby sa táto sprcha skončila a za ňou dvadsaťosem ďalších.

Nechce vedieť, kedy bude mať tú poslednú sprchu, chce predtým ešte vyskúšať rôzne iné.
Rôzne kúpele, rôzne masážne hlavice, rôzne šampóny...

Nemôže byť koniec, to nejde.

Proste nie...

Pam sa nahá posadí do vane, stále na seba púšťajúc vodu, nohy si pritiahne k hlave a plače.
Nahlas a bez zábran.

Jej vzlyky sa však strácajú vo zvuku vody.

Bodaj by sa tak mohla stratiť aj jej bolesť...

*

,,Pam?" zavolá Malcom, keď vstúpi do domu. Na tvári mu pohráva radostný úsmev, pracovné stretnutie mu dopadlo dobre.

,,Pam?" zavolá ešte raz, nazdávajúc sa, že je niekde skrytá a iba ho nepočula.

Odrazu započuje vzlyky.
,,Pam?"
Úsmev mu razom zmizne z tváre a nahradí ho vystrašený výraz.

Hodí svoje veci na zem a uteká hore schodmi, odkiaľ sa ozýva plač.

,,Pam, zlato?" opätovne zakričí.

Ide za zvukom jej plaču, a tak príde až do ich spálne.

,,Zlato? Čo sa stalo?"

Nežne na ňu pozrie a vtiahne si ju do objatia.

,,Čo sa stalo?" trpezlivo zopakuje svoju otázku.

Pomaly, aj napriek jej protestom, sa od Pam odtiahne a zahľadí sa do jej očí.

,,Pam, zlato, no tak!"
Jeho hlas znie už naozaj zúfalo a výraz na jeho tvári tomu vôbec nepomáha.

,,Malcolm, ja som..."

,,Áno, zlato, ty si..." prerušil ju.

,,Neprerušuj ma," odmlčí sa.
Vyzerá to, ako keby čakala na to, či ju poslúchne.
Malcolm však ostáva ticho, a tak Pam pokračuje.

,,Ja som chorá. Vážne chorá. Ja umieram, Malcolm!"

Povie Pam trochu hlasnejšie a nedočkavejšie, než plánovala.
Nemohla to už však v sebe aj naďalej dusiť.

,,Počkať, čo? Ako to, že umieraš? Prečo?"

,,Mám rakovinu!" zvrieskne Pam, ktorá už má toho akurát tak dosť a tie jeho reči ju vytáčajú.

Malcolm na ňu šokovane hľadí, nič nevraví, tak Pam začne vysvetľovať.

,,Včera som bola na tej prehliadke u lekára a dnes si ma zavolal opäť. Povedal, že mám rakovinu pľúc. Mám tam rozšírenú nejakú blbosť, nepamätám si názov, no nedá sa odstrániť. Ja musím zomrieť. O 29 dní sa tak aj stane," vyrozpráva mu Pam všetko, čo vie.

,,To nie je možné! Ono sa to musí nejako dať vyliečiť."

Malcom je zúfalý, no Pam nesúhlasne krúti hlavou.

,,To je blbosť! Dnes je predsa kopec možností! Ožarovanie a tak, určite sa dá niečo robiť, " začína zúriť, no Pam stále kýve hlavou z ľava do prava.

,,Nie, určite tu je nejaká možnosť. Ja som predsa veľmi bohatý, podplatím niekoho. Áno, to je ono. Niekoho podplatím a všetko bude opäť v poriadku."

Malcom vyčarí obrovský úsmev, ktorý hraničí s psychopatickým správaním.

,,Dosť!" dôjdu Pam nervy.
,,Spamätaj sa, Malcolm, toto nie je o tebe! To ja umieram. To mne dali iba posratých 29 dní a nie tebe. Ty si svoje sprosté peniaze, ktorými sa tak rád chváliš môžeš užívať ešte aspoň päťdesiat rokov. Ja nie..." kričí Pam a na konci sa rozplače.

Čakala od Malcoma podporu, no on si z toho urobil iba ďalší kšeft.

Malcom na ňu nemo hľadí, nevie, čo má povedať.

Pam sa trpko uchechtne, na toto už on nemá odpoveď.
Obíde ho a iba krátko naňho pozrie predtým, než odíde z izby, a keď si vezme aj svoje veci z predsiene, tak aj z domu.

Od domu sa vzďaľuje rýchlym krokom, no zrazu ju premkne pocit úzkosti a pridáva na tempe. Rozbehne sa, beží okolo malých potravín na rohu ulice, okolo parku, kde sa hrajú deti, až sa ocitne na okraji lesa.

Zastane, zhlboka sa nadýchne čerstvého vzduchu, no hneď na to sa rozkašle. Bola príliš zadychčaná z behu, preto jej taký rýchly nádych nespôsobil dobre.

Položí si ruky na kolená a pomaly vdychuje vzduch do pľúc.

Srdce jej postupne prestane tak divo tĺcť a aj tep sa unormálni, hneď sa cíti lepšie.

Vyrovná sa a pomalým krokom sa vracia späť do mesta. Slnko rovnakým tempom zapadá, no zopár hrejivých lúčov ju predsa len šteklí na pokožke.

Krátko pozrie na oblohu a okamžite zvrášti čelo. Vyzerá to tak, že bude pršať.
Obloha je plná hrozivo vyzerajúcich mrakov, aj napriek tomu, že na nej hrdinsky vykukuje slnko.

Na sebe má Pam iba tenký sveter, ktorý stihla schmatnúť predtým, než zbabelo utiekla. Pomyslí na chudáka Malcoma, ktorého nechala samého stáť uprostred izbu.

-Správal sa nemožne. Chcel z tvojej choroby urobiť kšeft!- ozve sa jej vnútorný hlas, ktorý má, ako inak, pravdu.
Keď si spomenie na celý incident v ich spálni, hneď ju prejde voči nemu ľútosť a rozhnevá sa. Ako na povel sa práve vtedy spustí dážď, ktorý úplne znázorňuje jej zmiešané pocity.

Sveter si pritiahne viac k sebe a rýchlym ráznym krokom mieri v daždi do mesta.

Za ani nie dvadsať minút už vchádza medzi, na počudovanie pre ňu nie veľmi známe, domy.

Dážď ale postupne graduje, tak pohľadom vyhľadá miesto, kde by sa mohla skryť.
Len tak narýchlo vidí dve možnosti. Môže sa skryť pod užšiu striešku starého, asi neobývaného, domu, ktorý je nablízku alebo do útulnej kaviarne, ktorá sa však nachádza až na konci ulice.

Väčšina by pravdepodobne zvolila kaviareň, keďže ponúka možnosť zohriať sa aj si dať niečo na jedenie, avšak Pam v tej rýchlosti neuvažuje racionálne a opačným smerom od kaviarne sa vydá ku strieške.

Nanešťastie, až vtedy si všimne, aká úzka naozaj je a že jej ledva zakrýva hlavu. Opäť sa poobzerá okolo seba. Jediná reálna možnosť na isté skrytie sa pred dažďom je tá kaviareň, ktorá je už od nej vzdialená ešte väčšmi.

-Musím to zvládnuť. Nemám na výber!- opakovala si v duchu Pam predtým, než si k sebe ešte viac pritiahla sveter a čo najrýchlejšie utekala ku kaviarni.

Keď už sa k nej blížila, radostne poskočila, čo však spôsobilo to, že sa pošmykla a spadla.

Teraz stále sedí na zemi, nohavice má celé mokré a biely sveter teraz pripomína blato.
Pam ľútostivo pozrie na veľký červený napís ,Stacey's café' a slzy jej vyhŕknu. Je tak blízko, tak blízko cieľa, no niečo ju muselo zastaviť. Malá prekážka, ktorá jej nedovolí prežívať radosť.

Pre to Pam plakala. Ale nie však s hlavnou úlohou dažďu, ale s rakovinou. Zastavila ju tesne pred cieľom za šťastným životom.

,,Prepáčte, ste v poriadku?" osloví ju muž približne v jej veku.
Rovnako premočený ako ona sa práve chystal vojsť do kaviarne, no v tom si všimol Pam, a tak zastal.

,,Áno, som," jemne sa naňho usmeje. On si avšak všimne jej slzy, preto ju vezme za ruku a potiahne na nohy. Potom spolu vojdú do kaviarne.

,,Hm, ďakujem," kývne mu a ide si sadnúť niekam preč. Myslí si, že bol ku nej iba zdvorilý, preto ju prekvapí, keď sa vyberie za ňou.

Pam si sadne ku jednému zo stolov a porozhliadne sa po kaviarni. Nikde nikto, v tomto lejaku vlastne nič nezvyčajné. Za pultom stojí útle blonďavé dievča, v ktorej Pam rozpozná Stacey. Kedysi spolu chodili na strednú, boli dobrými kamarátkami, no to už bolo dávno. Teraz, keď sa stretnú, si len kývnu na pozdrav a vymenia si nervózne úsmevy.
Pam bola však aj napriek tomu na ňu hrdá. Podarilo sa jej to, o čom vždy snívala. Vlastná kaviareň.

Pam si ešte podrobnejšie prezrie toto miesto, nepamätá si, že by tu niekedy bola. Keď žijete v malom meste, len ťažko nájdete miesta, kde ste neboli. Pravdaže, táto kaviareň bola od jej domu ďalej, no aj tak to bolo zvláštne.

Priala si, aby boli so Stacey opäť kamarátky a ona by jej vravievala o takýchto veciach. Mať vlastnú kaviareň je veľká vec. Ešte vždy si Pam pamätá, ako jej o svojich plánoch Stacey prvý raz hovorila.

-Myslím, že sa jej to podarilo,- skonštatuje v duchu, keď si prezerá miestnosť.

Stacey bola vždy veľmi sebavedomá, aj keď na to nevyzerala, preto ju aspoň táto informácia neprekvapí.

,,Dobrý deň, dáte si niečo?"
Podíde ku ním Stacey.

,,Jeden čokoládový muffin a kapučíno, prosím," usmeje sa na ňu Pam.

,,Dobre a pre vás?"
Otočí sa smerom na muža, ktorý ju ,zachránil', sediaceho hneď vedľa nej.
Pam sa naňho zmätene pozrie, no on si ju nevšíma a diktuje svoju objednávku.

Keď si to Stacey zapíše, odíde, takže zostanú sami dvaja.
A to doslova, v kaviarni žiadni zákazníci okrem nich nie sú a Stacey šla niekam dozadu, asi do skladu.

,,Ako sa voláš?" spýta sa zrazu muž vedľa nej.

,,Pam."

,,Ja som Derek. Teší ma."
S úškrnom jej podá ruku, ktorú s menším zaváhaním príjme.

Chvíľu na seba mlčky hľadia, až si Pam uvedomí, že už hodnú chvíľu nespustila zrak z jeho úsmevu. Istým spôsobom ju zaujal. Ako Derek samotný...

Zahanbene sklopí zrak. Vytrvalo sa snaží pozerať hocikde, len nie naňho, i keď si je vedomá, že on robí presný opak.

Bez štipky hanby na ňu hľadí.
Nie, že by jej to bolo nepríjemné, ale... Je to nesprávne. Chodí s Malcomom a má rakovinu. Nemá čas na niekoho iného.
Niekoho, komu by mohla zlomiť srdce.

,,Prepáč," zamrmle a utečie preč z kaviarne.

Ďaleko od neho, od jeho úsmevu a pocitov, ktoré snáď dokáže zotrieť iba dážď.

////

Ahojte 💚

Po pár mesiacoch, odkedy bol tento príbeh v takpovediac prípravnej fáze, je... stále v prípravnej fáze 😂 Len som konečne dopísala túto časť a aj ju opravila. S hrdosťou vám oznamujem, že má presne 1700 slov, čo je zatiaľ asi moja najdlhšia časť 😁😎😄

Dúfam, že sa vám páči 💚
Komentáre ma veľmi potešia a votes tiež 😝💚💚

Ďalšiu časť očakávajte pravdepodobne na jeseň 😂 Ako aj túto 😜😂
Ale nie... posnažím sa ju napísať čo najskôr 💚😘

👋👋💚