,,Poď, musíme odísť!" prehovoril Trystan po chvíli ticha ako sa skláňali nad mŕtvolou nebohého muža.

,,Zabil si ho," s priškrteným hlasom prehovorila Ave a so slzami v očiach naňho pozrela.

,,Musíme odísť. Hneď!"

,,Ja s tebou nikam nejdem. Práve si niekoho zabil, ako mám vedieť, že to isté neurobíš aj mne?"

V Trystanovej tvári sa objavilo prekvapenie a smútok. Dotkli sa ho Aveiné slová a spôsob, akým o ňom premýšľala.

Nebol predsa žiadnym vrahom, aj keď, ona to vedieť nemohla.

,,Tak si choď!" prikázal jej a následne sledoval, ako odchádza.

Pozrel sa znovu na mŕtvolu ležiacu pred ním na zemi, vytiahol zapaľovač a postaral sa o všetky dôkazy.

Keď Ave zišla z Trystanovho obzoru, oprela sa o najbližší múr a rozplakala sa.

Preliala slzy za toho mŕtveho muža, za Trystana, za seba a aj za to nevinné, nič netušiace dievča, ktorým ešte pred polhodinou bola.

Chvíľu trvalo, kým sa upokojila a zmierila sa s faktom, že bola svedkom vraždy, vtedy sa pomaly vybrala na cestu domov.

Ani na chvíľu nepomyslela na to, že by išla do školy.
Čím viac sa ale blížila k domu, tým väčšmi si uvedomovala, koľko problémov si tým narobí.

Pre túto hodinu bol však jej dom prázdny, preto myšlienku na to, čo urobia jej rodičia, keď zistia, že blicovala, načas odsunula do úzadia.

,,Čo za pekelný deň to dnes je?" zamrmlala si v závale zúfalstva a spomienok, ktorý ju ovalil a neustále sa vracala k posledným sekundám života muža, ktorého meno ani nepoznala.

Po asi hodine, čo Ave bezducho pozerala do steny, sa ozval hlasný zvuk jej telefónu, ktorý oznamoval prichádzajúci hovor, a tým ju vytrhol z akéhosi tranzu.

Na displeji svietilo bielym meno Gaby a na pozadí sa objavila fotka ich dvoch, keď mali desať rokov a usporiadali si spoločnú oslavu narodenín.

Obe sa usmievali od ucha k uchu a na hlave mali smiešne narodeninové klobúčiky.
Bolo to pár minút pred tým, než sfúkli sviečky na svojich tortách, objímali sa okolo pliec a debatovali o darčekoch, ktoré dostali, keď prišiel Gabyin ocko a odfotil ich.

Odvtedy sa toho veľa zmenilo.
Ale tá fotografia obom dievčatám pripomína časy, kedy všetko bolo tak detsky krásne a ružové.

Tie chvíle im prízvukujú, že vždy môžu byť šťastné, keď budú mať jedna druhú.

To isté si zrazu uvedomila pri pohľade na spomínanú fotografiu aj Ave.
Akokoľvek strašne a bizarne sa cítila, vedela, že jej najlepšia kamarátka jej vždy pomôže.

,,Gaby, príď ku mne, potrebujem ťa," šepla do telefónu, ktorý následne zložila, dúfajúc, že jej kamarátka je na ceste.

:D

💚