Gaby rýchlo zabudla na malé vyrušenie počas svojho rozprávania v podobe Aveinho rozptýlenia a pokračovala ďalej.

Ave, ktorá medzi časom získala pár minút na usporiadanie si myšlienok, odrazu vstala.

Gaby si ten čin sotva mohla všimnúť, pretože jej kamarátka ho hneď zvrátila.

Následne sa  však Ave postavila znovu, čo už Gabinej pozornosti neušlo: ,,Čo to tu vystrájaš?"

,,Hej! Ešte nevystupujeme! Ave!" zasyčala Gaby na svoju kamarátku, ktorá sa pomaly, váhavo vzďaľovala, akoby bola na love a bála sa, že svoju korisť odstraší.

Už sa takmer blížila k cieľu, keď zrazu autobus prudko zastavil a jej ,,korisť" vybehla z motorového vozidla.

Ave, inokedy racionálna a rozhodne nie spontánna, rýchlo schytila svoj batoh a vybehla za neznámym von z autobusu.

Svoj čin si poriadne uvedomila až keď bolo neskoro, autobus odchádzal zo zastávky a Gaby na ňu cez okno vyvaľovala oči, prekvapená a úplne ohromená.

Takmer akoby svoju kamarátku ani nespoznávala.

Samozrejme, v tej chvíli ten moment skôr považovala za jej pubertálny výstrelok, za ktorý sa jej bude vysmievať najbližších pár týždňov. Už pri myšlienke, ako si podľa jej predstavy vtedy búchala hlavu o stenu, čo za hlúposť to vykonala, sa Gaby uchechtla, zavrela oči a vymýšľala, čo ako prvé použije spomedzi jej vtipov a trefných poznámok, keď ju znovu uvidí.

Medzitým, ako sa Aveina najlepšia kamarátka bavila na jej chybe, ona sama to na ten čas hodila za hlavu a vydala sa smerom, kde posledne spatrila svoju ,,korisť".

Nezašiel síce ďaleko, ale čudné bolo, že ho Ave našla krčiaceho sa pri plote nejakého domu.

,,Hej, si v pohode?" zvolala naňho jemne, dúfajúc, že ho nevyplaší.

,,Uhm, nie...Čo? Áno, som v pohode."

Usmial sa na ňu, čo zamaskovalo kopec otázok, ktoré sa objavili v jej hlave po tej zmätenej odpovedi.

Ave mu úsmev opätovala, a potom tam chvíľu postávali, len tak, prihlúplo usmievajúc sa jeden na druhého.

,,Ako sa voláš?" položil jej otázku a Ave až podskočilo srdce od radosti z toho, že s ňou konečne komunikuje.

Nezmohla sa však na odpoveď, pretože sa zadívala do jeho tváre. Už niekoľko týždňov mala možnosť sledovať jeho chrbát a zátylok, svoju tvár odkryl iba málokedy, preto si ten novonadobudnutý pohľad vychutnávala. Vpíjala sa svojimi očami do tých jeho. Premeriavala si jednotlivé črty jeho tváre. Uvažovala, aké by bolo dotknúť sa jeho plných ružových pier, a či sa jeho hnedé dúhovky na svetle sfarbujú do žlta.

,,Tak asi začnem ja. Som Trystan," predstavil sa Avein spoločník, keď sa nezdalo, že by sa k slovu mala ona, a podal jej ruku.

,,Ja som La-...Ave. Moje meno je Ave."

Rumenec na jej tvári sa ešte znásobil a len tak-tak zvládla Trystanovi podať ruku bez toho, aby svojím trasúcim telom spôsobila zemetrasenie. 

,,Si si tým istá, La-Ave?" zasmial sa a červeň sa ešte väčšmi zakorenila do Aveiných líc.

,,Áno," nervózne sa zasmiala.

,,Neboj sa, všetci používame falošné mená."

Mrkol na ňu a Ave si  nebola istá, či to bol iba vtip, alebo práve strávila päť minút počúvaním samých klamstiev. 

###

Nedokázala som vydržať s vydaním tejto časti, pretože ju pokladám za veľmi zlatú😁💚

Budem rada, ak dáte na časť vote, nech viem, že sa vám páčila alebo poprípade napíšte nejaký komentár s názorom.  Ďakujem 💚

###