Láska je občas nepredvídateľná.

Nezáleží na tom, koľko ľudí prešlo naším životom, koľko rán v nás zanechalo a koľko spomienok sme si po nich boli ochotní zachovať.

Raz však príde človek, ktorý to všetko zmení a vyvráti všetky mýty. Bude to vtedy, keď to budete čakať zo všetkého najmenej. Bude to, ako by ho sem privial vánok. Najprv ho zacítite len jemne. Chabá vôňa, ktorá vám prenikne nosom a vy ju sotva zaregistrujete. Podvedome tam bude stále. A vy to zacítite okamžite. Vaše srdce to bude vedieť skôr, no len signál do mozgu príde trochu neskôr.

Nemajte však strach. On príde a zničí vás. Rozdrví vás na kusy.

Kamilu som spoznal ešte na strednej. Bola to typická kočka, ktorej úsmev vás oslepil už z diaľky. Blondínka s perfektnou postavou, bola dokonca roztlieskavačka.

Do dnes nerozumiem kde sa vo mne vzala odvaha, aby som ju oslovil. Ona bola stelesnením dokonalosti, ja som bol len tuctový chalan s priemernými známkami a snom dostať sa na výšku, aby som raz mohol vypadnúť od despotického otca.

Do dnes si dokážem vybaviť jej prekvapený pohľad. Akoby ju samotnú prekvapila moja odvaha, keď som ju oslovil menom. Sám som netušil, či som ho podal ako otázku, alebo som ho len zamrmlal do vetra.

,,Ahoj," povedala vtedy a žiarivo sa usmiala. Tak žiarivo, že som musel prižmúriť oči, aby som neoslepol. ,,Ty si..."

,,Nathan. Som Nathan," vystrčil som ruku pred seba a ona ju prijala.

Priamo v strede preplnenej jedálne, navzdory pohľadom, ktoré sa na nás slizko lepili.

A vtedy sa to začalo. Ešte som netušil, že niekomu zlomím srdce a netušil som ani to, ako veľmi bude zlomené to moje.

Kamila bola dokonalá a chcela ma. A ja som stále nerozumel prečo. Pri Kamile sa moje rozpaky každým dňom strácali. Presviedčala ma, že ma miluje. Dokazovala mi to, zapĺňala ma presne tým pocitom, po ktorom som tak bažil, keď som ju videl po prvá krát.

Zamiloval som sa, a aj keď sa tomu dalo ťažko veriť, viem, že ma milovala tiež. Svojím spôsobom. A do určitej doby. Inak by sa to nikdy nepokazilo. Osud by to zariadil inak.

Stretávali sme sa často. Vlastne každý deň. Strávili sme spolu najkrajší posledný rok na strednej a ten najkrajší ples, vďaka čomu som na vlastnej koži pocítil, aké je to byť populárny. Len vďaka nej. Dokonalej Kamile. A ja som bol v podstate ďalšia vec, ktorú vlastnila. Musel som byť fajn. Už som viac nemohol byť len tuctový chalan, aj keby som ním radšej aj naďalej zostal.

Zároveň tak silne si pamätám na jeden z momentov, kedy sa to všetko pokazilo. Vtedy som ešte nemohol tušiť, že to je on, no len blbec by nevedel, že sa to nemôže skončiť inak, ako zle.

Aby som to zjednodušil a predišiel tak zbytočným sentimentálnym sračkám, Kamila otehotnela. Na začiatku som mal kondóm vždy. Dbal som na to, aby sme si dávali pozor, no občas jednoducho nebol po ruke a určite to všetci poznáte.

A tak som jedného dňa sedel v byte, ktorý Kamila obývala spoločne s podobne despotickými rodičmi, akým bol môj otec a Kamilinou mladšou sestrou, ktorú som príliš nepoznal a vlastne ma nikdy nezaujímala.

,,Budeme mať bábätko."

Povedala to s takou ľahkosťou. Mal som pocit, že omnoho jemnejšie, ako som ju počul hovoriť bežne. Priam neprirodzene.

,,Tak to teda nie," vystrela pred seba prst Regina, moja budúca svokra.

Napätie by sa dalo krájať. Aj tupým, hrdzavým nožom bez jediného hrotu.

Regina vždy túžila potom, aby jej dcéra vyštudovala právo. Presne tak, ako ona sama. Veril som, že chcela, aby sa premenila v jej obraz. Veril som, že by sa to nikdy nemohlo stať.

Vlastne si ani presne nespomínam, ako sa ten rozhovor skončil. Viem len, že som v tú noc prespal doma a Kamilu som nechal napospas jej rozzúrenej mami, ignorantského oca a bláznivej sedemnásťročnej sestry, Lei.

Po nie príliš dlhom zvážení sme dospeli na jedno z najhorších rozhodnutí, a to sťahovanie do bytu mojich budúcich svokrovcov. Áno, počujete dobre. Skutočne som súhlasil s tak absurdnou vecou, no mal som na výber? Musel som sa ku tomu postaviť zodpovedne, musel som sa o Kamilu a dieťa postarať a rovnako tak som sa musel zmieriť s tým, že moje predchádzajúce šance na útek sú dávno pásé. Vlastne, bol som v ešte väčšej pasci.

Je zvláštne, ako sa vzťahy môžu týždňami meniť, rozvíjať, iné zase naopak upadať do stále väčšej a väčšej temnoty.

To, ako sa Kamila menila v prítomnosti svojej matky bolo desivé. To, ako mi rozumel len jediný človek a tou bola vždy menej obľúbená Lea. Vlastne mi vo veľa veciach pripomínala mňa.

Bol som rovnaký, ako ona. Nikdy som sa nesnažil zapadnúť. Vyhovovalo mi, že som v tieni svojich populárnejších spolužiakov. A ak by som nestretol Kamilu, zrejme by som v ňom ostal vždy.

Lea bola protiklad svojej sestry. Nebola natoľko múdra, aby mohla študovať na prestížnej právnickej škole. Bola však dostatočne inteligentná na to, aby sa nezamilovala. Do toho momentu. Dostatočne múdra, aby nespadla do rovnakej pasce, ako ja. Dostatočne múdra, aby odolala kontrole svojej matky. No príliš hlúpa, pretože ma neposlala do riti.

Hodnoty človeka sa menia po celý jeho život. Inokedy stúpajú, inokedy klesajú. Tie moje boli na bode mrazu, keď som pochopil, že len dievča so strapatými hnedými vlasmi ma vníma presne tak, ako som sa vnímal ja sám kedysi. Ten tuctový Nathan, ktorý nikoho príliš nezaujímal, no presne tak to bolo v poriadku.

V ten deň bolo v byte až príliš dusno. Najprv som sa pohádal s Reginou, potom dokonca aj so samotnou Kamilou, ktorá sa držala za brucho a usedavo plakala.

S odstupom času priznávam, že som sa možno mohol zachovať inak, no bolo toho príliš veľa. Príliš veľa neopodstatnených výčitiek. Príliš veľa kriku pre nič, nepochopenie, hnev.

Lea ma ťahala chodbou ku východu. Ani na malý moment som nepremýšľal nad tým, či robím správnu vec. Chcel som odísť a bolo mi jedno kam. Len jednoducho odísť. Aj Lea chcela odísť. Vedel som, že bola v pasci rovnako, ako ja. Nenávidela ten byt. Nenávidela ich. A napokon, nenávidela seba, pretože tak veľmi nenávidela. Boli sme rovnakí. Až desivo rovnakí.

,,Kiež by Kamila nebola tehotná," povedala, keď sme sa posadili na najbližšiu lavičku v parku, Nerozumel som jej slovám. Bola to jej sestra a vlastne jediná osoba, ktorú mala rada. ,,Ak by sa to nestalo, nezmenila by sa. Všetko by bolo ako pred tým, naďalej by ste sa milovali a...a ja by som..."

Len som ju potichu sledoval a čakal kým dohovorí, no to sa nestalo. Mlčala aj naďalej. A ja som nespúšťal zrak z jej tváre. Z pier, ktoré sa jej chveli, pretože tak veľmi chceli hovoriť a čakali len na ten príkaz, ktorý bolo potrebné vyslať do mozgu.

,,Nie som na to pripravený. Nikdy som nebol, ale je to fakt, ktorý už nezmením. Je to súčasť mňa. Je moja povinnosť, postarať sa oň."

Neviem, či som znel dosť presvedčivo, minimálne som sa však o to snažil. Nechcel som, aby si Lea myslela niečo nevhodné. Aj keď som jej dôveroval, stále som jej nebol dosť blízky na to, aby mi dôverovala viac, ako Kamile. Aspoň to som si myslel.

,,Ak by si to mohol vrátiť, ten deň, keď si spoznal Kamilu, urobil by si to?"

Ďalšia otázka, ktorá mi nedávala ani trochu zmysel. Aj napriek tomu, že som sa pristihol pri tom, ako sa na ňu v duchu sám seba pýtam.

,,Nikdy nebudem ľutovať, že som ju spoznal. Ani to, že som ju tak veľmi miloval..."

,,Miloval?"

Nepovedal som to zámerne. Odpoveď zo mňa išla automaticky. Rovnako tak aj pocit, keď sa ma po prvý krát dotkla a položila ruku na moju a ja som zodvihol zrak, aby som mohol zaostriť do jej modrých dúhoviek.

,,Čo to..."

,,Pšššť," prerušila ma a prst mi pritlačila na pery.

,,Nemohla som to povedať skôr. Skôr, ako by som bola istá, že ku nej necítiš to, čo pred tým..."

,,Povedať čo?"

,,Ty si si to nevšimol Nathan? Naozaj ti to nedošlo?"

To už mi srdce bilo v krku. A jej tvár bola tak veľmi blízko. Chcel som sa posunúť dozadu, no mal som pocit, akoby za mnou bola neviditeľná stena, ktorá by mi v tom bránila.

Dýchala tak nahlas. V jej tvári sa zračil strach. Aj napriek tomu prehovorila. Odhodlane. Sebavedome.

,,Milujem ťa. Milujem ťa od prvého dňa, ako nás Kamila zoznámila."

Neveriacky som krútil hlavou. Nikdy, skutočne nikdy by mi nenapadlo, že budem z jej úst počuť tieto slová.

,,Čo to hovoríš, Lea?"

Musel som vyzerať ako blázon a vskutku, aj som sa tak cítil. Sedel som oproti mojej švagrinej, ktorá mi práve vyznala lásku a nebol schopný zmysluplnejšej vety.

,,Viem, že necítiš to isté, ale už som to viac nemohla držať v sebe, už som..."

Neviem čo to do mňa vošlo. Či boli jej slová čosi, ako spúšťač, gombík, ktorý mi prikázal, aby som to urobil, alebo som to jednoducho chcel.

Dlaňou som jej obalil krk a pritiahol si ju bližšie, aby som ju mohol pobozkať. Skutočne pobozkať a bolo to presne také, ako keď som si to už najmenej tisíc krát predstavoval.

Predstavoval!

Prečo to moje podvedomie robilo? Prečo moja hlava chcela, aby som na to nemyslel, chcela to vytesniť.

Prečo som ju odrazu bozkával tak vášnivo a mal som pocit, že som to už zažil milionkrát pred tým ? Možno preto, že zažil. Nie naozaj, ale zažil.

Cítil som, že plače, pretože sa jej slza dotkla aj mojej tváre. Stiekla pomaly nižšie, až nás oboch pošteklila na perách a ja som pocítil jej slanú chuť.

,,Čo sa deje?" zašepkal som jej do pier pri tom, ako som jej dlaňami objímal tvár.

,,Len som... o tomto som snívala tak dlho a nechcem, aby to skončilo. Viem, že necítiš to isté a navyše, Kamila a..."

,,Pšššt," prerušil som ju tento krát ja.

,,Nathan..."

,,Ježiši, Lea. Samozrejme, že ťa tiež milujem. Tak ma konečne bozkávaj!"