,,Si sladká, ako med!"

,,Pre boha, čo to trepeš?" rehocem sa na plné kolo.

,,Len pravdu. Strašne sa mi páčiš."

,,Máš asi o polovicu rokov menej, ako ja," odpijem si poriadny dúšok z vína.

,,Nepreháňaj. Mám devätnásť," prižmúri na mňa oči. Veľmi krásne, modré oči.

,,Že devätnásť, počula si Carol?" rehocem sa ešte viac.

,,To mi chceš povedať, že máš štyridsať? Hm, typoval by som trochu menej," povie vážne.

Úsmev z mojej tváre sa stratí v priebehu nanosekundy.

,,Čo si to..."

,,Robím si srandu, dobre? Nemyslel som to tak. Len chcem, aby si ma brala trochu vážne."

,,Tak po tomto, ťa budem určite brať vážne," otočím sa na odchod, nechávajúc za sebou najlepšiu kamošku Carol, aj mladíka, ktorý celý večer neúspešne bojuje o moju priazeň.

Sama dobre viem, že sa len snažím odolávať a stačí jeden chybný krok a bude ma mať v sieti. Nikdy som si nemyslela, že ma môže tak rozhádzať o jedenásť rokov mladší chalan, ale je to tak.

Prekvapí ma, keď ma chytí za predlaktie a prudko potiahne späť. Narazím do jeho pevnej hrude a aby toho nebolo málo, donúti ma pozrieť do jeho tváre.

Kriste!

Cítim sa, ako v presladenom romantickom filme. Bradu mi vezme medzi palec a ukazovák a spodnú peru si hryzie medzi zubmi. Hnedé, dlhšie vlasy mu padajú do tváre, je to ten typický típek v červenej mikine, s krásne vykrojenými perami a malým rozkošným noštekom.

Do prdele!

,,Pusti ma!" zavrčím totálne nedôverčivo.

Sama počujem, ako hovorím Pretiahni ma!

Chvála bohu len v mysli.

,,Nepustím," povie zaryto, na tvári sa mu však pohráva nezbedný úsmev.

,,Ale pustíš, Miles," stojím si za svojím.

,,Tak predsa si pamätáš, ako sa volám."

Ten úsmev.

Oh, bože! Ja nie som normálna. Nemôžem byť normálna. To ten alkohol. Dnes som toho vypila príliš veľa.

Znovu mnou trochu trhne, no ani náznakom ma neplánuje pustiť. Pohľadom vyhľadám Carlu, tá sa už obkrúca okolo omnoho staršieho típka. Minimálne primerane k jej veku. Aspoň jedna z nás má rozum.

,,Len náhodou," zašomrem ako malé dievčatko s nosom zaboreným do jeho trička.

Tá vôňa ma opantá tak veľmi, že takmer zabudnem kde a prečo sa nachádzam v akomsi preplnenom klube a okolo mňa tancuje poriadna hŕstka podobne pripitých ľudí.

,,Tak prečo si dnes tu?" opýta sa ma už po tretí krát a veľkými rukami objíme moje telo.

,,Už som ti..."

,,Prečo si tu naozaj?"

Nadvihnem obočie. Prečo by som zaujímala niekoho, ako je Miles? Za ten čas čo sme tu, sa na neho vyškerili najmenej štyri šťandy v jeho veku. Na mňa sa neusmial ani môj manžel, s ktorým som bola desať rokov a darovala mu celú mladosť.

,,Od dnes som šťastne rozvedená, stačí?" odtiahnem sa a som trochu sklamaná, že Milesove objatie povolí.

,,Tak to, aby sme si na to pripili," vysloví takmer veselo, a skôr než sa stihem spamätať, alebo akokoľvek zaprotestovať, ťahá ma priamo ku baru.

Dokonca nepotestujem ani vtedy, keď mi do ruky vloží dvojdecák s vínom.

***

,,A do riti!"

Miles sa len prevalí na bok, očividne si naďalej pokojne drichme ďalej.

Naštvane do neho kopnem, načo sa prudko posadí.

,,Šibe ti, ženská?" oborí sa na mňa právom.

To však neznamená, že som nadšená z toho, že sme sa spolu práve prebrali v mojej posteli nahí.

,,Hlavne nepanikár," nadvihne pobavene jeden kútik úst.

,,O chvíľu príde mama s Molly, musíš vypadnúť," zavrčím a začnem sa rýchlo obliekať.

,,Kto?" opýta sa, no na šťastie sa začne tiež zviechať z postele.

,,Mám dcéru. Má osem," zamrmlem a to už si na seba naťahujem sukňu, ktorú som mala včera v klube.

,,Máš..."

,,Mám," povzdychnem a hodím po ňom tričko, ktoré sa váľa na mojej strane.

Zbytočne sa snažím rozpamätať, ako sa sem dostalo, pretože si nespomínam ani na to, ako sme sa do môjho bytu spoločne dostali my.

,,Prečo si mi to nepovedala?" natiahne na seba tričko. Letmo si stihnem prehliadnuť dokonalé brušné svaly, ktoré hneď potom zakryje biela látka.

,,A načo by som ti to hovorila?" nadvihnem obočie a pozapínam si posledné gombíky na blúzke.

Miles podíde ku mne a rukami ma pevne objíme zozadu. Cítim jeho dych na krku, čo mi pripomenie, že alkohol nie je jediný dôvod, prečo som s ním skončila v posteli.

,,Miles," snažím sa protestovať.

Mama s Molly sa skutočne môžu každú chvíľu objaviť za dverami.

,,Pretože by som o tebe chcel vedieť všetko," zašepká mi blízko ucha a pomaly ma otočí ku sebe.

Nespúšťam zrak z jeho tváre, na triezvo sa mi zdá ešte príťažlivejší.

,,Nesranduj," pokrútim nervózne hlavou.

Nie je predsa v poriadku, aby ma do rozpakov privádzal sopliak.

,,Všetko čo som ti včera povedal, som myslel vážne, Rayssa."

Asi by som mu mala pripomenúť, že si na nič z toho nespomínam.

,,Mal by si ísť," snažím sa ustúpiť, no Miles mi tvár chytí do dlaní a pobozká ma.

Do zadku, ani sa len nesnažím protestovať!

Oddeliť sa nás donúti až hlasný džavot na chodbe. Hlas Molly sa nesie až ku nám a ja zdesene pozriem na chlapca, ktorý sa pobavene škerí.

,,Zalez niekam!" strelím pohľadom pod posteľ, kam by sa nezmestil zrejme ani vtedy, ak by som ho rozkrájala na kusy.

Napriek tomu jeho pohľad nasleduje môj a pobavene zakrúti hlavou. ,,Nebudem sa nikam zašívať, nemám pätnásť."

To vážne?

,,Ale pred chvíľou si ešte mal!" ukážem prstom na skriňu.

,,Nie!" protestuje zaryto.

,,Myles!" zavrčím, to už ale na bruchu pocítim prudký náraz, keď sa mi Molly hodí do náručia.

,,Mami, ty si pila," pokrčí nosom, keď sa odo mňa odtiahne.

Pane bože! Musím smrdieť, ako krčma!

,,Nieee," zatvárim sa prekvapene.

,,Ale áno, cítim z teba víno," založí si malé ruky v bok.

,,Ako vieš, ako cítiť víno?"

,,Pretože ho z teba niekedy cítim," povie dôležito.

Za chrbtom sa jej ozve rehotajúci Miles. Molly sa prudko otočí a začne sa poriadny výsluch. To už sa v spálni objaví aj mama. Pohľadom prejde po nepopravenej posteli, až sa zastaví na zajačikovi v mojej izbe. Najradšej by som sa prepadla od hanby. Len včera som sa rozviedla, pretože si môj drahý našiel mladšiu.

Skvelé.

Molly ideme obaja príkladom.

Nevnímam o čom sa bavím Molly s Milesom, pretože ma mama ťahá do kuchyne. Mám chuť ju poslať do čerta hneď, pretože ma v podstate poúčala celý život, no tento krát si poslušne vypočujem jej monológ o tom, aká som hlúpa, že som prišla o Erica.

Asi som sa mala pridať do trojky. Neviem čo odo mňa čaká, no tvárim sa, že s ňou súhlasím, aby sa jednoducho stratila z môjho bytu.

Keď sa tak stane, za ruku ku dverám ťahám aj Milesa, ktorý tento krát neprotestuje.

,,Dalo by sa rozlúčiť aj krajšie," nahne sa po bozk, no tento krát si zanechám rozvahu a odtiahnem sa dostatočne rýchlo. ,,Kedy sa uvidíme?" opýta sa pokojným hlasom.

,,Ty to nechápeš? My sa neuvidíme," pokrútim neveriacky hlavou a zabuchnem za sebou dvere.

Mrzí ma, že sa rozlúčime takto. Zároveň však viem, že v inom prípade by som urobila ďalšiu blbosť, čo si nemôžem dovoliť.

Dni bez Erica nie sú tak ťažké, ako som si myslela. Sú ešte ťažšie. Nie preto, že by mi chýbal. Práve naopak, ani zďaleka mi nechýbajú jeho ponožky v strede izby. Jeho neustále vylučovanie plynov a tiež jeho grganie po pravidelnej dávke pív, ktoré si doprial po večeri. Pravdou je, že vyzeral celkom dobre. Ani zďaleka nie tak dobre, ako pred niekoľkými rokmi, pivo urobilo svoje, no hanbiť sa za neho nemusela ani jeho šťanda. No časom sa jej sprotiví rovnako. Možno. A možno nie.

Chýba mi len jediná vec. Do školy pre Molly to stíham len tak, tak. Ak som nechcela prísť o prácu sekretárky, nemohla som si dovoliť chodiť z práce skôr. A tak každý deň uháňam mestom ako zmyslov zbavená, srdce mi bije ako o závod a do školy dorazím spotená, ako Usain Bolt.

Neznášam svoj život. Seriózne.

Ničomu neprispieva ani Miles, ktorý ma tento týždeň čaká pred školou Molly už po tretí krát.

Prevrátim očami a snažím sa ho obísť. Márne.

,,Pochop, že to bola len jednorázovka," prehodím len tak ledabolo, keď nohami prepletám v červených lodičkách okolo neho.

,,Prečo mi nedovolíš, aby som ti pomohol? Môžem Molly postrážiť," chytí sa môjho tempa, ani zďaleka mu to však nerobí taký problém, ako mne.

,,Miles, ty by si možno sám potreboval opatrovateľku," poznamenám na margo jeho veku, čo ho očividne raní, pretože sa prudko zastaví, s ním však zaflekujem aj ja, keďže ma prudko potiahne za ruku.

,,Do riti...Mi..."

On ma do frasa pobozká! Priamo v strede chodby, na očiach všetkým tým vystrašeným deckám, ktoré si malými rukami prekrývajú oči.

,,Zbláznil si sa?" vyšteknem a prudko do neho sotím, čo tento krát zaberie, pretože pomaly ustúpi.

,,Čo keby si o tom aspoň porozmýšľala? Viem, že sa ti zdám mladý, ale to..."

,,Miles, ty si mladý. Pre mňa si. Pochop konečne, že môj život už nie je len o zábave. Nebolo by to ako naposledy. Nechodili by sme spolu na párty. Ja musím chodiť do práce, ty do školy. Mám Molly...mám...Molly," vydýchnem krútiac hlavou a otočím sa na odchod.

Nenasleduje ma. A ja si zakážem čo i len pomyslieť na to, že by som sa za ním otočila.

***

Sú to naše prvé Vianoce, ktoré strávime ako dvojica. Prekvapí ma, že sa Molly na Erica nepýta. Možno sa na chvíľu pristihnem, že ma to zamrzí. Eric nebol zlý otec. Bol zlý manžel, to áno. Ale na Molly nebol nikdy zlý.

Keď sa spolu prechádzame pomedzi stánky s Vianočnou výzdobou a dekoráciami, po dlhej dobe sa konečne cítim znovu šťastná. Stále cítim to prázdno, ktoré len tak skoro nikto nezaplní. Snažím sa s ním naučiť žiť. Snažím sa presvedčiť samú seba, že je to takto v poriadku. Že ja a Molly sme odteraz jediný život ktorý mám. Nie je to málo. Je to viac než by som si možno zaslúžila.

Dáme si ovocie v čokoláde a posadíme sa spolu za jeden z mála voľných stolov. Sledujeme ľudí, ktorí sa okolo náš hmýria, smejeme sa. Počúvame koledy a vnárame sa do vianočnej atmosféry. Viac ako Vianoce ma však upokojuje šťastie v očiach Molly. Som na seba hrdá. Je šťastná. Aj napriek všetkému je šťastná.

,,Mami? Myslíš, že tento rok príde Ježiško?" opýta sa Molly potichu, keď si do úst vloží poslednú jahodu v čokoláde.

,,A prečo by nemal?" zarazím sa.

,,Pretože tento rok je všetko inak," pokrčí plecami.

,,Nie, zlatko. Ježiško by nikdy nezabudol na tak úžasné dievčatko, ako si ty. A navyše si celý rok poslúchala," zamyslím sa. ,,Tak dobre, celý možno nie, ale polovicu určite. Alebo..."

,,Mami!" rozosmeje sa Molly a štuchne do mňa malou rukou.

Presne toto je moment, kedy si uvedomím, ako veľmi som Ericovi vďačná. Ak by nebolo jeho, nikdy by som nemala Molly. Nikdy by som nezažívala tento moment. Nikdy by som nebola tak šťastná. Aj napriek tomu, že...

,,Mami, nie je to Miles?" ukáže rukou kdesi za môj chrbát.

Chvíľu váham, až sa napokon odhodlám pomaly otočiť.

Prešlo len niekoľko mesiacov odkedy som ho videla naposledy, no pohľad na neho ma prinúti k úsmevu.

S partiou mladých ľudí, s úsmevom na perách. Keď uvidí Molly, veselo jej zamáva a jeden malý úsmev venuje aj mne.

Netuším prečo, ale mne úsmev na perách ostane aj potom, keď sa otočím späť na Molly a dojem zvyšok ovocia na tanieri, aby sme sa mohli vrátiť domov.

,,Myslel som, že by ste si so mnou mohli dať pohár punču."

Pokývam hlavou, no je to skôr pobavenie, čo cítim pri pohľade na Milesa.

Tri poháre s punčom položí do stredu stola, až sa napokon posadí priamo vedľa mňa a žmurkne na rozradostenú Molly.

,,Je v ňom alkohol?" opýta sa, keď si znechutene pozrie ružovkastú tekutinu.

,,Pre boha, Molly," napomeniem ju.

,,Zvyk. Od maminy," mykne plecom Myles, načo ho buchnem po stehne.

Okamžite dlaň stiahnem späť ku telu, no Miles ju pohotovo obalí svojimi prstami a priloží ku perám.

Chcem sa ozvať a povedať mu, aby prestal. Uvedomím si však, že presne takto sa cítim dobre. A na malý moment dokonca uverím tomu, že necítim ani to podivné a plne si uvedomujúce prázdno.

_______________________________________

Tento príbeh som pôvodne začala písať, ako knihu. Niektorí si možno pamätáte, že som ju plánovala začať publikovať, napokon som od toho upustila a myslím, že práve vtedy vyšla Pavučina Lží :) Napokon som z neho urobila takúto ultra krátku verziu, ktorá ma však celkom bavila :)