──────────── ·  ·  ·  · ➵

𝟏𝟑. |𝐇𝐔𝐍𝐆𝐄𝐑 𝐆𝐀𝐌𝐄𝐒 𝐀𝐍𝐃 𝐅𝐀𝐋𝐋 𝐎𝐅 𝐓𝐇𝐄 𝐒𝐇𝐈𝐄𝐋𝐃

❝𝒃𝒖𝒕 𝒉𝒐𝒘 𝒅𝒐 𝒚𝒐𝒖 𝒔𝒂𝒚 𝒈𝒐𝒐𝒅𝒃𝒚𝒆
𝒘𝒉𝒆𝒏 𝒚𝒐𝒖𝒓 𝒉𝒆𝒂𝒓𝒕 𝒔𝒕𝒊𝒍𝒍
𝒘𝒂𝒏𝒕𝒔 𝒕𝒐 𝒉𝒐𝒍𝒅 𝒐𝒏?❞

24.10. 2014
NEW YORK

PRVÝCH NIEKOĽKO HODÍN SOM BOLA PRESVEDČENÁ, ŽE CLINT MÔŽE KEDYKOĽVEK ZOMRIEŤ. Ako však čas plynul a zatiaľ mu nebolo horšie, trošičku som sa upokojila. Nahovárala som si, že možno prežije. Možno. Tak prešla takmer celá noc.

Okolo pol štvrtej sa v izbe objavila Daisy. Na to, aká skorá ranná hodina to bola, vyzerala celkom čulo. Prezrela prístroje, ku ktorým bol Clint pripojený, doplnila mu infúziu a potom mu fonendoskopom počúvala srdce a dýchanie. Vtedy jej tvár zastrel tieň. Priložila strieborné koliesko nástroja na viaceré miesta na jeho hrudi, ale keď sa zdvihla a vybrala si fonendoskop z uší, len tíško vzdychla a uprela na Clinta ľutostivý pohľad. Zovrelo mi srdce. Rýchlo som sklopila zrak. Snažila som sa tváriť, že som si Daisy nevšímala alebo, že som ju aspoň nepozorovala celú dobu. Dúfala som, že si to nevšimla.

,,Myslela som, že ho kontrolujú všetky tie prístroje, na ktoré je napojený,” poznamenala som ponad knihu, ktorú mi Daisy požičala a ktorú som mala otvorenú na rovnakej stránke ako pred vyše hodinou.

,,To áno, ale niekedy si to radšej preverím sama,” tvárou sa jej mihol slabý a v niečom povzbudivý úsmev. Pokrčila som plecami a pohľadom som zapichla do zeme.

,,Ako sa ti páči tá kniha?” z myšlienok ma vytrhla otázka. Zdvihla som zrak. Daisy na mňa pozerala so zvedavosťou v orieškových očiach, o ktorej som sa nevedela rozhodnúť, či mi prišla rozkošná alebo ma iritovala.

,,Celkom to ujde,” odvetila som nezaujato, prezerajúc si obálku Hier o život, ktoré som mala položené na kolenách. Pravdupovediac, za tých niekoľko hodín, čo som tam sedela som prečítala maximálne desať strán. Aj keď som hľadela do tej knihy, v myšlienkach som bola úplne niekde inde a nedokázala som sa sústrediť.

,,A je to aspoň trochu také zaujímavé, ako si čakala, že to bude?” snažila sa nadviazať na náš krátky rozhovor spred pár hodin, kedy som jej povedala, že som Hry plánovala čítať už dávnejšie. Opäť sa ma pokúšala rozptýliť, ale nepodarilo sa jej to. Vedela to.

,,V podstate hej. Aj keď mi už len ten názov až príliš pripomína SHIELD v deň, kedy naň zaútočila HYDRA," zahľadela som sa do neurčita. Nepáčilo sa mi, ako rýchlo a jednoducho som si začala spomínať na rôzne detaily toho dňa.

,,Kde si vtedy bola?” Daisy v momente zvážnela. Vzdychla som si. Aby som získala čas na ovládnutie nepríjemného pocitu, ktorý ma zalial, prehodila som si nohu cez nohu a oprela sa.

,,Na akadémii. Mala som mať tréning. Zrazu sa ozvala streľba, výkriky. Niekto hovoril, že nás napadla HYDRA. Myslela som si, že to bol nejaký veľmi zlý žart. Nebol… Úplne som to pochopila, keď som vpálila do jednej miestnosti, v ktorej som sa chcela skryť. Bola plná tiel. Nikoho z tých ľudí som nepoznala, ale vtedy mi došlo, čoho je HYDRA skutočne schopná. Stačilo mi to na to, aby som ju neznášala viac ako kedykoľvek predtým,” dodala som s nadvihnutým obočím a keď mi pohľad skĺzol na Clinta, zaťala som zuby. Na moment vo mne vzbĺkol hnev.

HYDRA bola zodpovedná za takmer všetky zlé veci, ktoré sa v mojom živote stali. Bola zodpovedná aj za to, čo sa stalo Clintovi. A popri všetkom zle, ktoré robila, všetkých nevinných životoch, ktoré ničila, stále nerušene fungovala, zatiaľčo SHIELD horko-ťažko prežíval v tieňoch a jeho agenti boli verejnosťou nenávidení.

Hnev však veľmi rýchlo vystriedala ľútosť. Clint bol aj počas toho útoku so mnou, lebo práve vtedy sme mali mať tréning s ním, aby sme mali čo najlepšiu prípravu pred prvou misiou v teréne. Nevedela som si predstaviť, čo by som robila, ak by tam nebol. S najväčšou pravdepodobnosťou by som už voňala fialky odspodu.

,,Ja som vtedy bola u doktorky Cho v Južnej Kórei, takže som mala šťastie. Moji spolužiaci, ktorí boli na základňach však nie. V Hube som mala najlepšiu kamarátku – volala sa Brooklyn. Zabili ju,” povedala Daisy a v očiach upretých do minulosti sa jej zaleskli slzy. Ako spomienka na niečo pekné, čo kedysi bolo a dnes už to je preč.

,,To ma mrzí,” zašepkala som. V hlave sa mi vynorili tváre mojich spolužiakov, ktorých útok na SHIELD stál život. Nechýbalo veľa k tomu, aby som sa k nim pridala aj ja. Alebo Jo s Matteom.

,,Ale nemusí. Smrť nie je koniec,” pousmiala sa tmavovláska. Skúmavo som sa na ňu zapozerala, na moment si mysliac, že som azda prepočula. Vzápätí mi však došlo, že tú vetu som už niekde počula, len som si nebola istá kde.

,,Rozlúčiť sa bolelo a to, že tu nie je, bolí stále. Ale viem, že tam hore jej je lepšie ako tu dole a dúfam, že sa tam s ňou raz opäť stretnem,” oči jej pokojne žiarili. Vtedy som si všimla na jej krku striebornú retiazku s krížikom. Podobný nosievala Margaret.

,,Hovoríš to preto, lebo si presvedčená, že Clint zomrie a chceš ma aspoň trochu utešiť?” ťažko som prehltla, nespúšťajúc z nej zrak.

,,Do istej miery áno,” prikývla.

Sklopila som zrak, aby nevidela slzy, ktoré sa mi nahrnuli do očí. Cítila som, že toho na mňa začínalo byť priveľa. A to, že som zrazu bola ochotná, dokonca som chcela Daisy povedať niečo viac o mojom vzťahu ku Clintovi, to potvrdzovalo najviac. Neviem, či som ju považovala za natoľko dôveryhodnú, aby som si bola aspoň trochu istá, že to nezneužije alebo som sa iba potrebovala niekomu zveriť. Všetky moje pocity sa zmiešali dokopy a nevedela som určiť, ktorý z nich ma nútil robiť rozhodnutia, ktoré som robila. Možno strach? Pre milosť, tak veľmi som sa bála. Clintovej smrti, toho čo bude potom. Možno som si len chcela pripomenúť, že kedysi to tak nebolo.

,,Mala som len sedem. Moji rodičia ma chceli dať do HYDRY, vraj rozbiehala nejaký projekt, kedy chcela cvičiť agentov už od tak mladého veku. SHIELD sa o tom dozvedel. Zastihol nás v jednom mestečku neďaleko Chicaga, zastavili sme sa tam, lebo mama potrebovala ešte niečo vybaviť. Pamätám si iba naháňačku v aute, potom mužov s pištoľami v rukách a mamu, ktorá mala tiež zbraň. Akonáhle sa mi naskytla príležitosť, vytrhla som sa jej a ušla som. Netuším, kam som chcela ísť a aký význam som v tom úteku videla. Nikdy v živote som sa však tak nebála. Keď som už nevládala ďalej bežať, skryla som sa v slepej uličke, sadla si na zem a plakala. Tam ma našiel Clint,” v hrdle mi navrela hrča. V tom momente som sa cítila presne tak isto ako to dievčatko pred trinástimi rokmi. Všetko išlo dobre a potom sa to pokazilo. A zrazu som sa opäť ocitla v situácii, ktorá ma desila a z ktorej som nemohla uniknúť. Najhoršie však bolo to, že sa to dialo opäť. 

,,Vtedy mi sľúbil, že ma bude chrániť a nedovolí, aby mi niekto ublížil. Ľudia dávajú toľko prázdnych sľubov, ktoré by však mohli celkom ľahko dodržať, ak by sa len trošku posnažili. Clint mi dal sľub, ktorého splnenie ho môže stáť život. A čuduj sa svete, dodržuje ho. Nechápem, prečo to robí. Nechápem, prečo sa snaží plniť sľub, ktorý dal sedemročnému decku, ktoré našiel plakať pri kontajneroch. Všetci ostatní by sa na to vykašľali, lebo však, keď chceš upokojiť dieťa, nasľubuješ mu aj modré z neba len, aby prestalo plakať. Ale on to neurobil. Nevykašľal sa na ten sľub a… a nevykašľal sa na mňa,” keď som si uvedomila, čo som povedala, hrádza, ktorá zadržiavala moje slzy, sa začala trhať. Odvrátila som tvár od Daisy, zadívala sa do zeme a snažila sústrediť len na to, aby som sa nerozplakala.

,,Bude to v poriadku. Naozaj verím, že to zvládne," povedala ticho, ale s presvedčením, ktoré sa nevnucovalo, len ponúkalo.

,,Sama si povedala, že zomrie," hlesla som. Nepodarilo sa mi zabrániť vyčítavému podtónu, ktorý som mala v hlase. Ako keby ona bola zodpovedná za to, že Clint zomieral. Ale vlastne, istým spôsobom aj bola. Ona a Banner boli jediní, kto teraz mohol pre Clinta niečo urobiť, nejako mu pomôcť. Pravdepodobne si to uvedomovala, lebo ju moja výčitka zarazila.

,,Ja… nemyslela som to tak. Stále je tu nádej. Robíme všetko, čo môžeme a urobíme ešte viac, aby sme ho zachránili," snažila sa znieť isto. Snažila sa ma ubezpečiť, že jej môžem veriť.

Radšej som jej ani neodpovedala. Chcela som sa hlavne upokojiť, lebo hoci som spočiatku cítila, že ak by som sa vyplakala, uľavilo by sa mi, teraz ma hnevalo pomyslieť na to, že by som sa takto zosypala práve pred ňou. Ak by to bola Nat, nevadilo by mi to, pretože ona ma poznala. Nechcela som však, aby si Daisy myslela, že som nejaká padavka, ktorá nevie ovládať svoje emócie.

Zhlboka som dýchala, pohľadom hypnotizujúc nejaký neurčitý bod na dlážke. Napokon som zdvihla hlavu a odvážila sa pozrieť na Daisy. Na tvári sa jej mihol slabý, ale povzbudivý úsmev. Vyhrnula si rukávy na lekárskom plášti a posadila sa konča postele. Na krku sa jej zahojdal náhrdelník s krížikom.

,,Ty si veriaca?" dúfala som, že som neznela uštipačne. Len som chcela vedieť, či áno alebo nie. Vídala som veľa ľudí s krížikom na krku, ale za to, že by ktorýkoľvek z nich aj naozaj bol kresťan, by som ruku do ohňa veru nedala. Ale predpokladala som, že Daisy k takýmto ľuďom nepatrila. Na to bola až moc úprimná.

,,Áno. A ty?" uprela na mňa skúmavý pohľad, v ktorom bol záujem dostať rovnakú odpoveď, akú som chcela ja.

,,Neviem, je to… komplikované,” pokrčila som plecami.

,,Takže si hľadajúca," skonštatovala. Nechápavo som na ňu pozrela. ,,Nie si veriaca, ale ani neveriaca. Hľadáš sa. Rozmýšľaš, do ktorej kategórie patríš."

,,Sú aj ľudia medzi," namietla som trochu skepticky.

,,Nemyslím si, že ty k nim patríš,” veľavýznamne nadvihla obočie. A do istej miery mala pravdu.

Spomienky na obdobie, kedy som s Margaret chodila do kostola, boli pre mňa trochu zvláštne. Nenútila ma tam chodiť, takže som k tomu necítila nejakú formu odporu alebo niečo podobné. Do istej miery ma to občas aj bavilo – hlavne, keď som už bola staršia a lepšie som rozumela pastorovým kázňam. Páčili sa mi myšlienky o odpustení, prijímaní druhých, vzájomnej pomoci, jednote a Božej láske, ktorá mala byť špecifická a jedinečná voči každému človeku. Pre mňa, čo som si častokrát myslela, že na mne nezáleží, to bolo niečo prelomové a nepoznané. Boh, ktorý stvoril vesmír a všetko v ňom, ma miluje. Niekedy som večer, keď sa mi nedalo zaspať, rozmýšľala nad tým, či to bola pravda. Znelo to krásne – možno až príliš na to, aby to bolo skutočné. K uspokojivej odpovedi som však neprišla a keď Margaret zomrela, prestala som chodiť do kostola. Niečo z tých kázni vo mne napriek tomu ostalo, aj keď som väčšinu zabudla a prestala som hľadať odpovede na otázky, ktoré som ohľadom viery mala. Možno práve preto som si nebola istá, nakoľko som verila.

,,Keď som bola menšia, chodila som s mojou adoptívnou mamou v nedeľu do kostola. Pastor bol starý, ale milý človek. Mával dlhé kázne, ktoré ma väčšinou nudili, ale páčili sa mi vitráže na oknách. Veľké, farebné, žiarivé a tajomné – fascinovali ma. Pozerala som sa na ne počas celej bohoslužby. Možno práve kvôli nim som tam neprestala chodiť, kým… moja adoptívna mama nezomrela. Nie žeby ma jej smrť zasiahla až tak veľmi, aby som stratila vieru, veď som ju asi nikdy poriadne nemala, ale nevidela som dôvod, prečo tam chodiť aj naďalej. Jej mužovi sa to nepáčilo a mne sa nepáčilo, že sa mladí z kostola začali po jej smrti o mňa zaujímať. Volali ma do nejakého ich spoločenstva, ponúkali mi svoju pomoc a podporu. Odmietla som ich,” dokončila som ticho.

,,Prečo?" nedokázala ovládnuť prekvapenie, ktoré som jej jasne videla v očiach a počula v hlase.

,,To ich spoločenstvo, zdieľania a rozhovory… Bolo to až príliš osobné, aj keď to pravdepodobne mysleli dobre. Nechcela som však, aby vedeli, kto som, odkiaľ pochádzam, poznali moju minulosť. Človek ani nevie, kedy a ako môže niekto takéto citlivé informácie zneužiť a všetko sa mu napokon vypomstí. Zblížiť sa by bolo nebezpečné pre mňa aj pre nich,” zdvihla som k nej zrak, dúfajúc, že to pochopí. Veď by aj mala. Operačná akadémia hadám nebola jediná, na ktorej SHIELD učil svojich študentov, aby nedôverovali neznámym ľuďom. Ideálne vlastne žiadnym, možno s výnimkou kolegov, s ktorými chodievali pravidelne do terénu. Vtedy musel človek veriť tomu druhému, či chcel alebo nie.

Daisy si ma niekoľko sekúnd pozorne premeriavala, akoby sa snažila odhadnúť, či som jej vravela celú pravdu alebo nie. A zároveň sa snažila prísť na to, čo som nepovedala. Obrazne povedané, čítať medzi riadkami.

,,Nechcem ťa teraz o ničom presviedčať alebo tak, ale ja tiež chodím do takého spoločenstva a bez tých ľudí by som si svoj život nevedela predstaviť," povedala dôkladne zvažujúc svoje slová ako keby presne vedela, že sa tým pohybuje na veľmi tenkom ľade. ,,Tým ani nechcem povedať, že by si mala podobnú skupinu ľudí vyhľadať, ale mala by si veriť ľuďom všeobecne. Samozrejme, sú indivíduá, ktorým je neradno čokoľvek povedať, ale nie všetci sú takí. Každá ľudská bytosť potrebuje mať niekoho, komu bude môcť dôverovať. Bez dôvery to nejde. Ukázalo sa to aj teraz, keď si mi toto všetko povedala napriek tomu, že ma v podstate ani nepoznáš. Za posledné dni sa stalo veľa vecí – "

,,A potrebovala som sa niekomu zdôveriť. Nedokázala som to viac držať v sebe. Chápem,” skočila som jej do reči, lebo som nepotrebovala, aby hovorila to, čo som dobre vedela aj sama. ,,Lenže je ľahšie zveriť sa niekomu, komu veria aj ostatní – Avengers, Nat, myslím, že by ti veril aj Clint a on lekárov neznáša. Prešla si istým testom dôveryhodnosti a v tejto dobe musí byť niečo také u Avengers ťažké. Aj u iných ľudí."

Zatvárila sa nanajvýš nechápavo. Chvíľu sa na mňa pozerala akoby si nebola istá, či som povedala naozaj to, čo som povedala alebo len prepočula. To som zase nechápala ja. Nemala som dôvod veriť ľuďom, ktorých som nepoznala, pokiaľ som aspoň nevedela, že im verí niekto, kto má rovnako prísne kritéria ako ja. V tomto svete to bolo príliš nebezpečné.

,,Ale o to tu nejde. Pozri, stretla som sa s tebou prvýkrát predvčerom a napriek tomu ti verím. Nech to znie akokoľvek, viem, že ti môžem veriť. A naozaj si veľmi vážim, že ty aspoň trošku veríš mne – ," už-už som jej chcela oponovať, ale nedala mi na to priestor a pokračovala ďalej:

,,Ak by mal každý človek prejsť detektorom lži predtým, ako mu uveríme, žiadne priateľstvo alebo vzťah by neboli autentické. Keď sa s teba stane agentka, budeš denne riskovať svoj život, aby si chránila iných, ale tu nechceš riskovať trochu neistoty, aby si verila ľuďom okolo seba," povedala trochu vyčítavo.

Chcela som jej povedať o tom, že sa ma Mike pokúsil zabiť, že dokonca aj Clint sa ma vzdal, pripomenúť jej, čo mali v pláne moji rodičia. Vytiahnuť na ňu tromf, ktorému by nebola schopná odporovať. V hlave sa mi však rozblikali kontrolky. Bolo načase zastaviť sa. Povedala som jej toho už dosť. Možno až priveľa.

,,To, komu dôverujem a komu nie, je moja vec. Jedi – ," v strede slova som sa zastavila, zmeravela som s vydeseným pohľadom upretým na Clinta. Prístroje, na ktoré bol napojený sa zrazu naliehavo rozpípali. Daisy hneď stála vedľa neho. Automaticky som vyskočila na nohy, ale nebola som schopná sa pohnúť. Kniha mi skĺzla z kolien a s tlmeným buchnutím dopadla na zem. So zatajeným dychom som sledovala obrazovku, ktorá ukazovala Clintov pulz. Píp, píp, píp, píp… Do miestnosti vtrhol Banner a hneď za ním Natasha.

,,Tiffany, poď na bok,” chytila ma za lakeť a odtiahla ďalej od postele. Potkla som sa o stoličku, ktorá stála tesne za mnou a skoro som spadla.

,,Nat,” hlesla som a nahmala jej ruku. Steny okolo mňa sa zmenšovali a sústreďovali do jedného bodu. Videla som len posteľ, okolo ktorej behali dvaja doktori. Srdce mi bilo ako zvon, nepočula som takmer nič iné. Ale to pípanie spomaľovalo. Vedela som to.

,,Neboj sa, Tiffany," z diaľky ku mne prenikol Natashin hlas, ktorý ma ako záchranné lano vytiahol z burácajúceho mora. Donútila som sa pozrieť na Widow, ale ten pohľad ma neupokojil. Natasha sa zúfalo snažila ubezpečiť ma, že to dopadne dobre, ale práve to bol problém – zúfalstvo.

Pípanie zrazu prerušil stály vysoký tón. Obrátila som sa k posteli, aj keď mi to niečo hlboko vo mne nechcelo dovoliť. Nechcelo to, aby som videla Clinta mŕtveho.

Na obrazovke prístroja svietila rovná čiara. Niekoľko sekúnd som na ňu uprene hľadela čakajúc, kedy sa na nej objaví vlnka odrážajúca úder Clintovho srdca. Nič také sa však nestalo.

,,Nie."