──────────── ·  ·  ·  · ➵

𝟎𝟖. |𝐈 𝐂𝐀𝐍 𝐃𝐎 𝐓𝐇𝐈𝐒 𝐎𝐍 𝐌𝐘 𝐎𝐖𝐍

❝𝒊 𝒎𝒊𝒔𝒔 𝒕𝒉𝒆 𝒈𝒊𝒓𝒍 𝒚𝒐𝒖 𝒘𝒆𝒓𝒆.
𝒎𝒂𝒏𝒚 𝒘𝒊𝒍𝒍. 𝒔𝒉𝒆 𝒘𝒂𝒔 𝒆𝒂𝒔𝒊𝒆𝒓 𝒕𝒐 𝒌𝒊𝒍𝒍❞

23.10. 2014
MONTANA

ZHLBOKA SOM SA NADÝCHLA. Srdce mi pri pomyslení na to, že som sa mala opäť postaviť zoči-voči Mikeovi, bilo ako splašené. A nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som sa ovládnuť. Napokon to však malo svoju výhodu – naštvalo ma to a prinútilo sa konečne rozhýbať. Pripravila som si šíp a vyšla spoza rohu. Dvere na hlavnej budove boli pootvorené, takže som začula tlmené hlasy mužov, ktorí vo vnútri rozoberali niečo zjavne veľmi dôležité. Obzrela som sa, aby som sa ubezpečila, že nikto ďalší vonku nebol a potom som nohou otvorila dvere natoľko, aby som tade mohla nebadane prekĺznúť dnu.

Muži našťastie nestáli hneď pri vchode a ani nikde v jeho bezprostrednej blízkosti. V miestnosti veľlkosťou o niečo menšej od skladu a s o dosť nižšou strechou, bolo naznášané množstvo krabíc a debien, ktoré buď boli provizórne uložené niekde na hromade, alebo sa povaľovali popri stenách ako im prišlo. Po mojej pravici boli dva poloprázdne regály a práve spoza nich prichádzali hlasy. Keď som sa presunula k tomu druhému a obzrela si situáciu, zistila som, že som mala dočinenia s piatimi mužmi. Postávali pred niečím, čo mohlo byť veľmi starým výťahom a všetci až na Mikea, ktorý mal v puzdre na stehne Glock, boli ozbrojení samopalmi M4. A stále o mne nevedeli.

Pravdepodobne by sa o mne ani nedozvedeli, kým by som to chcela ja sama, ak by som zrazu nezačula vrzgot otvárajúcich sa dverí a za chrbtom sa mi nevynoril šiesty člen HYDRY. Síce som naňho stihla vystreliť skôr, ako on na mňa, ale aj tak sa mu podarilo výkrikom varovať svojich kolegov. Prvého, ktorý sa mu ponáhľal na pomoc som trafila do ramena, ale následne som sa takticky stiahla, prebehla pomedzi regály a skryla sa za ten prvý. Počula som opatrné kroky, ktoré sa uličkou blížili ku mne. Ak som chcela mať väčšiu šancu, že sa z toho dostanem zo zdravou kožou, musela som strieľať prvá. Trvalo to len pár sekúnd a robila som to akosi automaticky. Ako keby išlo o tréning. Polovicou tela som vošla do uličky, krátko zamierila a pustila tetivu. Mužovi prebleskol po tvári udivený výraz zmiešaný so strachom a vzápätí klesol k zemi. V tom istom okamihu sa mi naskytol pohľad na Mikea a jedného agenta, ktorý na mňa razom namieril hlaveň svojej zbrane. Predtým, ako zo mňa stihol urobiť sito mu však Michael pokynul, aby čakal. Na perách sa mu objavil úškrn, ktorý neveštil nič dobré.

,,Ako vidíš, nemáš kam ujsť," triumfálny úsmev sa mu ešte rozšíril. Už sa hádam ani nemohol viac vyžívať v tom, že mal nado mnou kontrolu.

,,Kto povedal, že chcem ujsť?" vstúpila som do uličky a pevnejšie zovrela luk. Vystrela som sa, zdvihla hlavu a hľadela mu priamo do očí. V hlave sa mi premietalo niekoľko obrazov naraz a každý z nich mi pripomínal, ako HYDRA ničila život mne a mojim blízkym. Myslela som si, že terčom mojej pomsty mala byť HYDRA sama o sebe. Alebo len Scarlotti. Ale teraz som dospela k tomu, že Mike mi stačil. Stačilo to, ako mi ublížil on.

,,Vždy si to chcela a vždy si to aj urobila. Vzala si nohy na plecia akonáhle sa vyskytla príležitosť. Alebo prišiel Barton a vysekal ťa z toho. Ale teraz si tu sama," rozhodil rukami a poobzeral sa okolo seba, aby dal na svoje slová väčší dôraz.

,,Nikoho ani nepotrebujem."

,,Ale čo?" zasmial sa. V tvári som mu zachytila prekvapenie spojené s pohŕdaním. Tentokrát mi to však až tak neprekážalo. Bolo len dobré, ak sa ma rozhodol nebrať vážne.

,,Môžete jej dať menšiu príučku, chlapci. Ale chcem ju živú," ukázal na mňa, keď sa dosmial. Muž stojaci vedľa neho mu podal svoju zbraň a vykročil smerom ku mne.

Ustúpila som o krok dozadu, chvíľu váhajúc nad tým, či som sa mala chlapíka zbaviť rýchlo pomocou šípu a venovať sa Mikeovi alebo som mala hrať férovú hru a bojovať bez zbraní. V rozhodovaní ma však vyrušil šuchot, ktorý sa mi ozval za chrbtom. Keď som sa otočila, len tak-tak som sa stihla uhnúť pästi, ktorá mi mierila do tváre. Vzápätí ma druhý muž chytil pod krk a silno zovrel. Luk mi vypadol z ruky.

,,Ešte stále si si istá, že nikoho nepotrebuješ?" vysmial ma nechutne dotieravý hlas. Cítila som, ako mi pomaly dochádzal vzduch. Mozog mi pracoval na plné obrátky. Chlap predo mnou, ktorý mohol byť podobne starý ako ja, s úškrnom na perách prišiel bližšie. Načiahol ruku k mojej hlave a hoci som sa snažila odvrátiť ju, nepodarilo sa mi to.

,,Myslím, že toto máš úplne zbytočne," vytiahol mi z ucha slúchatko, hodil ho na zem a zašliapol. Keď zdvihol hlavu, v očiach mal čosi zvláštne, čo sa mi ani v najmenšom nepozdávalo. Zrazu mi došlo, že si ako príučku, ktorú mi Mike chcel uštedriť, mohli predstaviť aj niečo iné ako bitku, ktorú som očakávala ja. Oblial ma studený pot a srdce mi zrazu bilo až niekde v krku. Z túžby ukázať Mikeovi, čoho som bola schopná, sa v momente stalo želanie vyslobodiť sa za každú cenu.

Nabila som Natashin náramok, otočila ruku dozadu a strelila elektrošok do boku chlapovi, ktorý ma držal. Zabralo to a chlap ma pustil. Nestihla som sa však poriadne predýchať, pretože jeho kolega neváhal a zaútočil. Trafil ma do sánky a ak by to nestačilo, potkla som sa na luku a narazila som chrbtom do regálu.

,,No tak, mohla by si sa aspoň tváriť, že vieš bojovať," muž sa opäť napriahol, ale tentokrát som sa uhla – a jeho päsť tresla do železnej konštrukcie. Zjojkol a zanadával, čo sa vzápätí zopakovalo o niečo hlasnejšie, lebo som mu schmatla ruku a vykrútila mu ju za chrbát. Avšak aj on vedel, čo mal robiť.

Postrehla som, ako sa v prítmí mihlo niečo lesklé a hneď na to mi čepeľ noža pretrhla nohavice a porezala pokožku. Chlap využil pár sekúnd, kedy som prestala byť ostražitá a vyslobodil sa. Sotil ma do police na opačnej strane uličky, ale keď sa rozohnal na úder päsťou, zohla som sa a z celej sily mu vrazila do brucha. Zapotácal sa, čo som využila na to, aby som mu silno zovrela zápästie, takže nôž pustill. Vzápätí som ho trafila do čeľuste, stratil rovnováhu a myslím, že celkom tvrdo dopadol na zem. Keď sa pokúsil načiahnúť sa za nožom, odkopla som ho pod regál a jeho majiteľovi, ktorý si stále nedal pokoj, uštedrila uhryznutie Black Widow.

Zdvihla som luk a keď som sa presvedčila, že sa ani jeden z mužov nehýbal, uľavilo sa mi. Keď som zdvihla zrak, zistila som, že Mike už nestál na svojom pôvodnom mieste. Na jednej strane ma to znepokojovalo, ale na tej druhej som tomu bola aj istým spôsobom rada. Potrebovala som si trochu vydýchnuť. Už nejakú dobu ma nikto tak nedotĺkol, čo sa prejavilo tým, že ma bolel celý chrbát, nehovoriac o nohe. Tá však našťastie nekrvácala veľmi silno, čo ma naozaj potešilo. Netušila som, ako by som bola v opačnom prípade schopná bojovať s Mikeom. Previazala som si ju kúskom obväzu, ktorý som mala vždy vo vrecku a uspokojila sa s tým, že nateraz to muselo stačiť.

Nemohla som však strácať čas dlhým oddychovaním. Nevedela som, čo sa dialo so zvyškom tímu a ak som si zatiaľ z toho nerobila príliš ťažkú hlavu ja, vedela som si predstaviť, že minimálne Nat áno. Pomedzi ležiace telá som sa teda zo začiatku mierne krívajúc presunula k okraju regálov. Pre každý prípad som si pripravila šíp. V momente, kedy som vyšla z uličky som nezbadala na blízku nikoho.

Po pár krokoch sa však spoza posledného regála vynoril muž a keď ma zbadal, okamžite na mňa namieril zbraň, ktorú držal v ruke. Bol to zlomok sekundy a on mal tú výhodu, že nezaváhal. Mňa vyviedla z rovnováhy jeho tvár, ktorá sa mi zdala byť až príliš mladá. Akoby zázrakom ma však guľka, ktorú mladík vystrelil, netrafila a prefrnkla mi tesne povedľa ramena. Vtedy som začula za sebou nejaké mrmlanie. Rýchlo som vystrelila na nepriateľa predo mnou a keď som sa zvrtla, akurát som zbadala, ako sa spomedzi regálov šuchtal muž, ktorý sa ma pokúšal priškrtiť. Akonáhle ma uvidel, v očiach sa mu zablyslo a už-už dvíhal ruku s pištoľou, ale ja som bola rýchlejšia. Šíp sa mu zavŕtal do zápästia a prinklicoval ho k debne, ktorá stála vedľa neho na polici. Muž vykríkol a keď sa napriek bolesti pokúsil druhou rukou načiahnuť za zbraňou, ktorá mu vypadla, opäť som mu uštedrila jeden elektorošok.

Vydýchla som si. Necítila som sa byť sama so sebou spokojná za to, že som si dokázala poradiť. Ale cítila som isté zadosťučinenie. Stúplo mi sebavedomie. Bola som si v podstate istá, že ak som dokázala poraziť týchto chlapov úplne sama, mohla som poraziť aj Mikea. A potrestať ho za všetko, čo urobil mne aj iným. Už len zostávalo zistiť, kam sa podel.

,,Mike? Mike, si tu?" ticho zrazu prerušil nesmelý hlas. Obzrela som sa, aby som zistila odkiaľ prichádzal. Vtedy som si spomenula na mladíka, ktorý na mňa strieľal.

,,Ľudia, je tu niekto?" zavolal znovu, tentokrát hlasnejšie. Zúfalejšie. Vybrala som sa na miesto, kde som ho videla predtým a hneď som zistila, že som sa nemýlila – na zemi boli krvavé fľaky a za posledným regálom, za ktorým už bol výťah, ležal na zemi v kaluži krvi chlapec.

Akonáhle ma zbadal, vyvalil na mňa oči a napriek bolestiam sa zdvihol na lakte a odsunul sa o kúsok dozadu, zanechávajúc za sebou krvavú stopu. Podarilo sa mu zdvihnúť pištoľ, ktorú schmatol do ruky, ale keď na mňa namieril, ruka sa mu roztriasla a nemohol vystreliť. Bol ešte mladší, ako som si myslela. Mohol mať tak šestnásť, sedemnásť. Črty tváre mal skôr detské ako mužské. Plavé vlasy mu stáli na všetky svetové strany a na čele sa mu perlil pot. Šíp ho zasiahla do boku, kam si tlačil rukou.

,,Nie, prosím, neubližujte mi. Ja... nič som neurobil. Nevedel som, že ide o HYDRU. Chcel som odísť... Nepustili ma. Nechcel som na vás vystreliť. Prosím...," vyhŕkol, v očiach mal čistý des. Na pár sekúnd som absolútne netušila, čo mu odpovedať. Tupo som hľadela na šíp, ktorý mu trčal z boku, na chlapcovu mikinu nasiaknutú krvou. A zrazu mi to došlo – bola to moja vina. To ja som ho zranila.

,,Nechcem ti ublížiť," hlesla som, hlas sa mi lámal. Urobila som krok dopredu, ale chlapec len pokrútil hlavou a zažmúril oči. Zošuchol sa na zem, pár sekúnd mal tvár obrátenú do stropu a hltavo sa snažil nabrať vzduch do pľúc. Potom nadvihol hlavu a uprel na mňa pohľad vystrašeného dieťaťa. Nie takmer dospelého mladého muža. Dieťaťa, ktoré nechápalo, čo sa deje, ale vedelo, že nechce zomrieť.

Videla som v jeho situácii seba. Oči plné desu vytreštené na Clinta, na pištoľ, ktorú mal v puzdre na stehne. Tlačila som sa k stene najviac ako to šlo, len aby som bola od neho čo najďalej. Ani som nedýchala. Čakala som, kedy zvuk ruchu veľkomesta pretne výstrel a bude koniec. Clint však zbraň šuchol na opačný koniec uličky tak, aby ju nemohol dočiahnuť.

Mala som chuť urobiť to isté. Položiť luk a pištoľ na zem, možno si dať dole aj tulec a takto ukázať tomu chlapcovi, že som mu naozaj nechcela ublížiť. Nech som to ale chcela akokoľvek veľmi, bolo to príliš nebezpečné. Mikea som stále nenašla, mohol sa mi kedykoľvek objaviť za chrbtom a nemohla som riskovať, že by som pred ním ostala stáť bezbranná. Znova som takú chybu urobiť nemohla.

,,Pozri, viem, že mi neveríš a že takto po zuby ozbrojená vyzerám všelijako, ale ak mi dovolíš prísť bližšie, môžem ti pomôcť," pokojne som sa prihovorila chlapcovi, hoci som cítila, ako sa moje vnútro čoraz viac búrilo. Nepovedal nič, iba nadvihol ruku zo zbraňou. Držal ju však len s vypätím síl. Čas sa mu krátil.

,,Ako sa voláš?" spýtala som sa ho najprívetivejšie, ako sa mi v danej situácii dalo.

,,Billy," sykol bolestne. Pištoľ mu vypadla z ruky a s rachotom tresla na zem. Oboma rukami sa chytil za bok. To bola moja príležitosť. Pribehla som k nemu a keď sa pokúsil zdvihnúť, chytila som ho za rameno a vrátila ho späť na zem.

,,Len pokojne, Billy. Dostanem ťa odtiaľto. Budeš v poriadku, dobre?" pokývala som hlavou a opatrne položila dlaň na jeho ruku. V prvom momente sa strhol, ale potom sa uvoľnil a nesnažil sa brániť mi v tom, aby som mu na ranu pritlačila.

,,Nechcem zomrieť. Prosím, nechcem... Mám priateľku. Mary. Chcem ju ešte vidieť. Chcem – ," oči sa mu rozšírili, prešiel nimi záblesk. Dýchal veľmi plytko, hltavo a v ústach sa mu nahromadila krv.

,,Prečo si to urobila?" šepol tíško. Skôr ako som na to stihla zareagovať, jas v jeho očiach, ktoré na mňa upieral, pohasol. Na niekoľko sekúnd som zamrzla. V očiach som cítila slzy, ktoré som sa žmurkaním snažila zahnať. Ale nepodarilo sa mi to tak, ako som chcela.

,,To hádam nemyslíš vážne! Prevŕtaš ho šípom a potom sa mu snažíš nahovoriť, že to bude v poriadku, že mu pomôžeš?! Naozaj si taká hlúpa? Vôbec si sa nezmenila," v hlase, ktorý prerušil mŕtve ticho som počula jasný pohŕdavý podtón. Utrela som si pár slaných kvapiek, ktoré mi stiekli po lícach a pomaly som sa zdvihla. Keď sa Mikeov pohľad na pár sekúnd stretol s mojím, uškrnul sa. 

,,Mala by si sa najskôr naučiť postarať sa o seba samú a až potom sa hrať na hrdinu. Alebo Avengera. Ale tu je otázne, či sa niečoho takého vôbec dožiješ. Bartonovi to zatiaľ veľmi nevychádza," ľahostajne pokrčil ramenami. Silno som zovrela luk, aby som dokázala nejako potlačiť hnev, ktorý mi začínal prúdiť žilami.

,,Je zaujímavé, že hovoríš práve o ňom. On je totiž dôvod, prečo som tu. A keď už sme pri tom, nevieš náhodou, kde by som našla Marcusa Scarlottiho?" snažila som sa znieť rovnako bezstarostne ako on, aj keď jemu to išlo omnoho lepšie a jednoduchšie.

,,Mrzí ma, že ťa musím sklamať, ale to naozaj netuším. Ale ak si chceš dohovoriť osobné stretnutie, vedel by som niečo vybaviť."

,,Kľudne. Budem tomu len rada," prikývla som. Prižmúril oči, sledujúc ma pohľadom, ktorému by som sa nejaký čas dozadu snažila uhnúť, ak by som sa ho dokonca nebála. Teraz som si však uvedomovala, že nadväzovať s ním očný kontakt bolo dôležité.

,,Zdá sa ti, že Bartonov pohreb bude málo?" nadvihol obočie. Zase to robil. Vedel veľmi dobre, akým spôsobom ma mohol vyviesť z rovnováhy a znova sa o to pokúsil. Ale hoci mi pri spomienke na Clinta, ktorý ležal doráňaný na posteli a dýchali za neho prístroje zovrelo srdce, ovládla som sa a zachovala si chladnú hlavu.

,,Nebojím sa ťa," urobila som krok k nemu, dávajúc si dobrý pozor na to, aby som pôsobila sebavedome. Aby pochopil, že už nie som to dievča, ktoré pred ním utekalo. Že už nikdy viac ním nebudem a nikdy viac pred ním necúvnem. Schuti sa na tom zasmial.

,,Ale mala by si sa... Vieš, že som to mal byť vlastne ja, kto mal ísť na tú misiu? Mal som tam ísť a čakať, kedy Barton príde a potom ho zneškodniť. Ukázalo sa však, že Scarlottiho skúsenosti boli v tomto ohľade väčšie. Ja som študoval iba na komunikačnej akadémii, zatiaľčo on bol v teréne... no, prosto od začiatku. Ale nevadí mi, že Bartona dostal on a nie ja. Nakoniec sme obaja dačo získali – kým on mal Hawkeyea, ja mám teba. A ak by sa ti aj nejako podarilo sa odtiaľto dostať, stále mám poistku, ktorá mi zaručí úspech. Keď Barton zomrie a ver mi, že sa to stane, nenájde sa už nikto, kto by sa zľutoval nad niekým ako si ty. Budeš sama a nikto – nikto ti viac nepomôže."

─── 𝐚𝐮𝐭𝐡𝐨𝐫'𝐬 𝐧𝐨𝐭𝐞

Absolútne neviem, čo tu napísať, takže poviem asi len toľko, že dúfam, že sa vám táto kapitola páčila,  dávajte si na seba pozor a majte sa v tejto zložitej dobe najlepšie, ako to je len možné! <33