„You do not raise heroes, you raise sons. And if you treat them like sons, they will turn out to be heroes, even if it is just in your own eyes."

Walter M. Schirra

...

Mill Valley, Kalifornia

24.10.1995, 08:30

Poslednýkrát som pohľadom prezrel všetky skrine a podlahu a keď som sa presvedčil, že všetko je bezpečne v kufri, tak som ho bez ťažkostí zavrel. Mamine tašky boli už pripravené pri dverách, kým ona na mňa čakala na svojej posteli. Ani jeden z nás nemal náladu na rozhovor, čomu som dokonale rozumel. Dnes odchádzame domov. 

Bez slova sme zamkli dvere od hotelovej izby, ktorá bola posledné týždne naším domovom, a nasadli sme do auta. Mama zapla motor, ktorý prehlušil ticho medzi nami. Hlavu som si oprel o sklo, ktoré mi príjemne chladilo hlavu, a premýšľal som nad slovami, s ktorými sa rozlúčim s Felixom. Jeseň, ktorá sa zo dňa na deň objavila v Mill Valley, vytvorila nad mestom hmlu, kvôli ktorej sa nedalo vidieť na viac ako dva metre. 

Po pár minútach cesty sme zastali pred bielym kostolom. Vystúpil som, ale mama ostala sedieť. Nahol som sa k okienku. „Nejdeš so mnou?"

Pokrútila hlavou a motor nechala bežať. Prikývol som a s hlbokým nádychom som vykročil dnu. Všetkých som našiel sedieť v polkruhu. Okrem čiernej hrivy. Felix nesedel na jeho obvyklom mieste, čo ma trochu zneistilo. Sľúbil, že predtým ako odíde, sa rozlúčime. 

„Pridáš sa? Čakáme spolu na príchod ostatných rodičov."

„Och, nie. Moja mama čaká vonku v aute. Prišiel som sa len rozlúčiť."

Kai prikývol a bez slova ku mne podišiel. Vystrel ruku a keď som s ňou chcel potriasť, nečakane si ma vtiahol do objatia, ktoré však ostalo neopätované. Postupne som potriasol každému rukou a mal som pocit, ako keby som opúšťal ľudí, ktorých poznám polku života. Posledná bola Aurora, ktorú som si zase ja nečakane vtiahol do náručia. Objatie mi opätovala a po odtiahnutí som na jej tvári zbadal úprimný úsmev, ktorý ma potešil viacej ako to, že dnes konečne nepršalo. 

„Radi sme ťa spoznali, Jacob. Si výnimočný chlapec. Drž sa." Akokoľvek som sa snažil, na mojich perách som nedokázal vyčariť úsmev. Bez hocakej reakcie som vyšiel von a poslednýkrát som za sebou zavrel dvere kostola. Veži som venoval niekoľko sekundový pohľad, ktorý som nakoniec s bolesťou v hrudi sklopil. 

„Som rád, že som ťa stihol!" Felix stál za mojím chrbtom so širokým úsmevom na perách. Bez váhania som sa mu hodil okolo krku. Niekde hlboko som vedel, že príde. Nechcel som veriť tomu, že by som musel odísť bez posledného pohľadu do tých očí. 

Po chvíli som sa odtiahol a pohľadom som skúmal celú jeho tvár. Snažil som sa jeho výraz, oči, nos, pery, obočie a pehy vryť do pamäti. Rukou som mu prešiel po líci a mal som chuť ostať tu. Vedel som však, že naše cesty sa tak či tak musia rozísť. 

„Budeš mi chýbať." Môj hlas sa na konci zlomil a po líci mi stiekla osamelá slza. 

„Ty mne ešte viac, Jay." Pohladil ma po vlasoch a prstom mi zotrel slzu, ktorá už stihla zaschnúť. Poslednýkrát som ho objal, tentokrát o niečo silnejšie. Bez ďalšieho pohľadu som sa otočil, ale kým som stihol spraviť čo i len jeden krok, tak ma Felix schytil za zápästie a otočil si ma späť k sebe. Pritisol svoje pery na tie moje a ja som mal pocit ako keby bolo moje srdce sopka, ktorá každou chvíľou exploduje. Bol to ten najkrajší pocit v mojom živote, ktorý však trval kratšie ako by som si želal. 

Všetko pekné raz musí skončiť. To je fakt, ktorý každý z nás zažil na vlastnej koži.

...

„Naozaj chceš ísť domov? Môžme ostať v nejakom hoteli, alebo u starkých." 

„Ani jedno z toho nie je náš skutočný domov, Jacob. Nech je otec akýkoľvek, predstavuje pre mňa domov. A ja oň nechcem prísť. A ty takisto nie."

Prikývol som, i keď som jej slovám nedokázal uveriť. Vždy, keď sa téma krútila okolo otca, na čele sa jej vytvorila vráska a tón jej klesol. Nechcel som ju zbytočne nútiť, aby sme začali nový život bez neho, keď i tak mám v pláne sa vrátiť na vysokú. 

„Inak, miláčik! Mám skvelé správy!" Mamina nálada sa zmenila o stoosemdesiat stupňov, čo aj mne vyčarilo úsmev na perách. „Včera mi otec volal, že našiel nejakú obálku v schránke. Tak som mu dala povolenie, že ju môže otvoriť a och, Jacob! Vzali ťa do San Francisca! No nie je to úžasné? Som na teba nesmierne hrdá!"

Pár sekúnd som nedokázal z úst dostať čo i len jediné slovo. Správou, že ma vzali do San Francisa, mi mama vyrazila dych. Tak veľmi som dúfal, že už viacej nebudem musieť ostať v rodnom meste a tá vysoká škola bol splnený sen! 

V tejto chvíli som pochopil význam slov, že všetko zlé je na niečo zlé. Bodaj by som mohol napísať Felixovi. V takýchto chvíľach mi chýbal najviac, a to sme spolu neboli ledva dve hodiny.

Po hodine cesty sme konečne prišli do upršaného Irvinu. Musel som uznať, akonáhle mi pohľad padol na otcovo auto, že mi domov chýbal. So všetkými vecami sme vošli dnu, kde nás čakalo ticho. Akonáhle sme vošli do kuchyne, ktorá bola slávnostne vyzdobená, spoza dverí na nás vyskočil otec s nadšeným pohľadom v tvári. Moje posledné spomienky na otca sa niesli v pochmúrnej nálade. Táto osoba, plná radosti a so širokým úsmevom na perách, bol niekto úplne iný. A predsa to bol stále môj otec. 

„Ahoj, Jacob. Ani nevieš ako som rád, že si konečne doma. Aspoň na chvíľu." Bez slova si ma vtiahol do objatia, na ktoré som v prvom momente nereagoval. Po chvíli som mu ho však opätoval. Nikto z nás nie je dokonalý a ja som sa rozhodol dať otcovi druhú šancu. 

„Poďme teda oslavovať." Do ruky vzal pohár červeného vína, ktorý ihneď pozdvihol nahor. „Dnes oslavujeme príchod mojej nádhernej manželky a úžasného syna domov. A taktiež prijatie na najlepšiu vysokú školu v San Francisu. Som na teba hrdý, Jacob. I keď to tak nemusí vždy vyzerať, obidvoch vás milujem viacej ako čokoľvek na tomto svete."

Neveril som vlastným očiam a ušiam, čo sa tu práve odohráva. No jedna časť mojej duše konečne pocítila to, čo mi toľké roky chýbalo. Otcovskú lásku.