„I love how he makes me feel. Like anything is possible or like... I don't know. Like... Like life is worth it."

Unknow

...

Mill Valley, Kalifornia

15.10.1995, 02:55

Noc bola hlboká a jediné svetlo, ktoré osvetľovalo našu izbu, bola pouličná lampa. Mamine nehybné telo ležalo vedľa mňa a hruď sa jej nadvihovala v pravidelných nádychoch a výdychoch. Bola pokojná, čo sa o mne nedalo povedať. Nehybne som sedel na posteli a po tvári mi stekali kvapky potu. Ešte stále som pred očami videl Felixa celého od krvi. Musel som si stále opakovať, že to bolo celé len zlý sen. 

Vedel som, že dnes v noci už viacej nezaspím. Potichu, aby som ani náhodou nezobudil mamu, som si obliekol nohavice a tričko a s pravidlami v ruke som vyšiel z izby. Na chodbe bolo ticho a svetlá boli vypnuté. Hmatom som sa dostal k sedačkám z nepríjemného materiálu. Nahmatal som zapínač lampy, ktorá stála vedľa sedačky, na ktorú som si plánoval sadnúť. Svetlo sa zaplo a konečne som uvidel knihu, ležiacu na mojich kolenách. 

Na ceste k Ježišovi- sprievodca Božieho dieťaťa. 

Nad názvom som pokrčil obočie a v hlave sa mi začínali objavovať všakovaké plány na útek. Niekam ďaleko, s novou identitou. Na miesto, kde sa nebudem musieť pretvarovať. Miesto ich vykonania som však naďalej sedel na sedačke. Pomaly som knihu otvoril, ale prvé strany boli len prázdne biele hárky papiera. Až na približne desiatej strane začínala kniha naberať význam. Opisovala silu lásky, ktorou nás viera v Ježiša napĺňa, prečo by sme nikdy nemali prestať veriť a v neposlednom rade, že každý si zaslúži Ježišovu lásku. 

Okrem nás, ihneď mi prebehlo hlavou.

Žiadnym slovám som nedokázal venovať svoju pozornosť, hľadal som jedine pravidlá, ktoré mi Felix spomínal. Ihneď som pochopil, že cesta z programu existuje, ale budem musieť hrať podľa ich pravidiel. Vedomie, že budem musieť predstierať niečo, čo nie je pravda, sa mi protivilo, ale bola to jediná cesta von. 

Posledné strany boli venované pravidlám. Bolo ich desať, presne ako Božích prikázaní. Zhlboka som sa nadýchol, ale vyrušilo ma niečie zakopnutie o jednu zo sedačiek. Akonáhle sa môj pohľad zaostril, zbadal som vystrašenú Auroru. Rukou si hladila boľavú nohu a všemožne sa snažila vyhýbať sa môjmu pohľadu. Vedel som, že toto je výnimočná príležitosť zistiť o Láske Nebeskej čo najviac. 

„Ahoj. Ty si Aurora, všakže?"

Takmer nebadane prikývla hlavou, ale pohľad mala aj naďalej upretý na svoje nohy. „Máš krásne meno. Ja som Jacob. Som nový člen Lásky Nebeskej, ak si pamätáš."

Opäť prikývla a po chvíli váhania si sadla oproti mne. Udržovala si dostatočnú vzdialenosť. „Koľko si už v tomto programe?"

Videl som na nej, že sa bojí o tom rozprávať. Ako keby nás sledovali. Nedokázal som ju však upokojiť, pretože sám som si nebol istý, čoho všetkého je ten program schopný. 

„Dva roky."

Jej slová ma prekvapili viacej, než som čakal. Jej útle telo sa pomrvilo na mieste a ja som si bez rozmýšľania sadol vedľa nej. Chcel som jej venovať objatie, lebo som myslel, že sa každou chvíľou zosype ako domček z karát. Miesto toho som svoju dlaň priložil na jej ruku a venoval som jej povzbudivý úsmev. „Mňa sa nemusíš báť, Aurora. Veľmi by si mi pomohla, keby si mi vedela povedať niečo viacej o tom programe. Ale keď nechceš..."

Súhlasne prikývla a vymanila si ruku z môjho dotyku. Narovnala sa a dôkladne sa okolo seba poobzerala. Keď si bola dostatočne istá, že sme tu sami, zhlboka sa nadýchla. „Uteč kým môžeš, Jacob."

...

Už hodnú chvíľu sme sedeli v aute pred kostolom a čakali sme kým hodiny odbijú deväť. Slnko nám žiarilo do tvárí, ale ani jeden z nás sa nesťažoval. Kvety sa vírili v jemnom vánku a všetko vyzeralo idylicky. Ako v nejakej rozprávke so šťastným koncom. Od tej sme však boli míle vzdialený.

„Kde si bol v noci?" Moje rozjímanie vyrušil mamin jemný hlas. Nechcela prerušiť to nádherné ticho, ktoré tu vládlo, ale pravdepodobne to už nevydržala. Ako inak. Nechcel som jej klamať, ale to, čo mi povedala Aurora si chcem nechať pre seba. Kým nezistím, prečo mi poradila, aby som ušiel. 

„Nevedel som spať, tak som na chodbe čítal tie pravidlá, čo mi včera dali."

Prekvapene otočila hlavu a zdvihla pravé obočie. „Pravidlá? Prečo by si mal dodržiavať nejaké pravidlá?"

Pokrčil som plecami a na jej otázku som neodpovedal. Sám som odpoveď nepoznal. 

Nič, čo tento program stelesňoval, som sám nechápal. Nechápal som svet, v ktorom musíte byť prijateľný pre spoločnosť. Musíte nosiť, to čo sa ľudom páči. Musíte rozmýšľať tak, ako sa to ľudom páči. Musíte sa prispôsobovať. Najhoršie je prispôsobovať sa ľudom, ktorých milujete. Pri ktorých by ste mali byť sami sebou, so všetkým, čo k tomu patrí. A práve tí vám najviac diktujú, kto môžte a kto nemôžte byť. 

„Počúvaš ma, Jacob?" Mamin hlas ma vyrušil z premýšľania a vrátil ma do reality, ktorá nebola až taká sladká. Hodiny na kostole ukazovali päť minút pred deviatou. Jemný vánok ustal a pred kostolom sa začala zhromažďovať malá skupinka ľudí, ktorá pokazila to nádherné ticho. Hrdlo sa mi stiahlo a ruky ihneď zareagovali trasením. Snažil som sa upokojiť slovami, že už o sedem hodín budem zase sedieť v aute cestou na hotel. 

„Mám ťa tu počkať?"

„Snáď budem v poriadku. O štvrtej tu?"

Prikývla a keď som chcel vystúpiť z auta, chytila mi ruku a potiahla ma späť na sedadlo. „Dávaj si na seba pozor, Jacob. Dobre? Ľúbim ťa."

Hlas sa jej triasol a vyzerala, že sa každú chvíľu rozplače. Venoval som jej rýchle objatie a vystúpil som z auta. Naštartovala motor a v sekunde jej nebolo. Zostal som len ja a slnko, ktoré mi ešte stále svietilo rovno do tváre. Otočil som sa na päte a pohľadom som okamžite hľadal čiernu hrivu, patriacu Felixovi. Zbadal som ho v tichej konverzácií s Aurorou. 

Vykročil som k nim, čakajúc, kedy si ma všimnú. Ako prvá tak spravila Aurora. Zdvihla pohľad a keď sa jej stretol s mojím, rýchlo a bez slova odišla. Zostal som len ja a Felix, ktorý na mňa divne pozeral. „Čo si jej spravil?"

„Nič. Prečo by som mal?" Nechcel som ju prezradiť, pokým neviem, komu tu môžem dôverovať. A takých ľudí tu určite nebude dostatok. 

„Dobre. Aurora je krehké dievča, aj keď to nedáva najavo. Ty si ten nový, všakže? Jay...?"

„Jacob. Jacob Troy Francis. Teší ma." Vystrel som pravú ruku so slovami žiadne dotyky na mysli. Felix sa nervózne obzrel, ale po chvíli tak spravil aj on. Zadíval sa mi hlboko do očí a na perách sa mu objavil slabý úsmev. 

„Ja som Felix. Felix Wattson. Aj mňa veľmi teší."