„Race, gender, religion, sexuality, we are all people and that is it. We are all people. We are equal."

Connor Franta

...

Irvine, Kalifornia

08.10.1995, 18:25

Tikanie otcových kukučkových hodín ma snáď ešte nikdy takto nevytáčalo. Hlasné tik tak stále dookola ma privádzalo do šialenstva a mal som sto chutí vstať, zdrapiť ich do rúk a všetkou silou hodiť o zem. Miesto toho som sa len zhlboka nadýchol a narovnal som si chrbát, v ktorom sa mi okamžite ozvala neznesiteľná bolesť. Už som aj zabudol, aký je otcov gauč nepohodlný. 

Pohľad som mal upretý na našu rodinnú fotku z prvej spoločnej dovolenky. Mal som pár mesiacov a mamin úsmev bol širší ako rám, v ktorom bola fotka zarámovaná. Samozrejme som si nič z toho nepamätal, ale poznanie, že mama bola voľakedy šťastná, mi vyčarovalo jemný úsmev na perách, ktoré boli až do tohto momentu sklesnuté. 

V momente, kedy som sa rozhodol, že viacej už čakať nebudem, pred domom zastalo auto a motor sa vypol. Nastalo hrobové ticho a bolo počuť len moje srdce, ktoré mi išlo vyskočiť z hrude. Až teraz, keď som stál pred pomyselným peklom som si uvedomil, že som svoj plán tak celkom nepremyslel. Vchodové dvere sa pomaly otvorili, čo značilo, že ako prvá vstúpila mama. Ona z nás bola tá jemnejšia a ku všetkému pristupovala s najväčšou láskou. Vrátane mňa. 

„Vybavím pár telefonátov a potom sa môžme najesť." Pred očami som videl mamu s jej typickým jemným úsmevom, ktorý som pravdepodobne zdedil po nej, ako prikyvuje a ihneď sa púšťa do prípravy večere. 

Rýchlo som sa narovnal a utrel som si spotené ruky do nohavíc. Nepomohlo. 

Dvere sa prudko otvorili, na čo som nebol pripravený. Otec vošiel a prv ma nezbadal. Gauč, na ktorom som už hodnú chvíľu sedel, bol v prítmí. Zložil si svoju tašku na stôl a dôkladne poukladané papiere vzal do rúk. Asi ucítil môj pohľad, ktorý som od neho neodtrhol od chvíle, čo vošiel a zdvihol hlavu. Prekvapenie v jeho očiach bolo neprehliadnuteľné. „Jacob? Čo tu robíš?"

Odpoveď na jeho otázku by som rád vedel aj ja sám, ale zatiaľ netuším, prečo tu sedím a čakám, až mi z neba padnú odpovede na všetky moje otázky. Preto som len pokrčil plecami a otec sa na mňa podozrievavo pozrel. „Predsa by si tu len tak nesedel, keby si nič nechcel. Rýchlo, Jacob, nemám moc času nazvyš."

„Vlastne som tu pre niečo. Chcel som ti len... Povedať, že..." Hlas sa mi na konci zlomil a ja som nedokázal pokračovať. Otcov pohľad na mojej nálade nepridal a mal som najväčšiu chuť sa zakukliť. Navždy zmiznúť. Ale namiesto toho som musel zostať sedieť a čeliť mojej hlúposti, ktorá dovolila, aby som sa tu ocitol. 

„Pozri sa, Jacob, ak chceš niečo povedať, povedz to teraz. Mám ešte veľa práce a tvoja mama pre nás robí večeru. Takže, čo si chcel?"

Zhlboka som sa nadýchol a v hlave som si znovu prehral slová, ktoré chcem otcovi povedať. Dostať ich však von bolo o niečo zložitejšie. „Ehm..." Prečistil som si hrdlo a svoj pohľad som sa nechystal odtrhnúť zo svojich topánok po zvyšok svojho mizerného života. „Vždy som chcel byť ten najlepší. Študent, športovec, človek, ale hlavne som chcel byť tým najlepším synom. Hlavne v tvojich očiach. Robil som preto všetko. Do noci som sa učieval, chodil som na každé tréning, povinné i tie nepovinné, triedil som odpad. Teda ešte stále triedim, ale to je jedno. Jednoducho som sa snažil zo všetkých síl. Ale už ma to unavuje. Toľko som sa snažil byť dobrým človekom pre ostatných, až som zabudol byť dobrým človekom pre seba. Celé tie roky som klamal nielen okolie, ale aj seba. A čo je to za život, ak žiješ v klamstve k sebe samému, všakže? A preto tu teraz sedím. Aby som konečne povedal pravdu, nielen tebe, ale aj sebe. Hlavne sebe."

Miestnosť po mojich slovách ostala ponorená v ťaživom tichu. Prsty som si žmolil v náručí a čakal som na otcovu reakciu. Po niekoľkých zdĺhavých sekundách však stále neprichádzala. A to som vzal ako signál, že môžem dokončiť svoj monológ. „Ja... Nikdy som nechcel, aby ste sa za mňa museli hanbiť, alebo aby ste boli zo mňa sklamaní. Ale uvedomil som si, že svoj život žijem ja. Nie ty, nie mama a dokonca ani suseda Hillardová ho za mňa nežije. Našťastie. Musím žiť svoj život podľa svojich predstáv a ísť si po vlastných chodníkoch, nemysliac na to, čo na to povedia ostatní. A to dokážem len tak, že budem úprimný. Ku vám a k sebe." 

Vydýchol som. Až doteraz som si neuvedomil, že som zadržiaval dych. Miešalo so vo mne hneď niekoľko pocitov. Strach, hrdosť, sloboda, úzkosť. Možno tam niekde hlboko bola radosť. Že som konečne nabral odvahu byť úprimný. To, čo príde potom už nebude vôbec dôležité. Stačí vysloviť tie dve jednoduché slová a konečne budem slobodný. Budem slobodný hlavne od svojich myšlienok. Neustáleho klamania sebe samému. Až do tohto momentu som presne nevedel, kto som. Ale tu, na tomto starom, nepohodlnom gauči v otcovej pracovni som to konečne zistil. A nehanbil som sa za to. 

Som Jacob Troy Francis. A to už mi nikto nikdy nevezme. 

„A tou pravdou, o ktorej tu už hodnú chvíľu rozprávam je, že som..." Nádych. Výdych. 

Niekedy v našich životoch nastanú chvíle, kedy sa musíme zhlboka nadýchnuť a vydýchnuť. Uvedomiť si, že toto je náš a jedine náš život a nikto nám do neho nemôže rozprávať. Môžme nosiť, čo chceme. Môžme si myslieť, čo chceme. Môžme počúvať, čo chceme. Môžme pozerať, čo chceme. Môžme byť hocikým, kým chceme byť. Nemáme žiadne hranice. 

A presne táto chvíľa pre mňa nastala teraz. Vedel som, že akonáhle tie dve slová vyjdú z mojich úst, už nič nebude také, aké to bolo doteraz. Všetko sa zmení. Zmení sa otec. Zmení sa mama. Zmenia sa ľudia okolo mňa. Ale predovšetkým sa zmením ja. Konečne budem môcť spokojne kráčať po ulici, nepremýšľajúc prečo som na tomto svete a kto vlastne som. Akonáhle bude pravda vonku, budem môcť byť mnou. 

Nádych. Výdych. Pohľad do otcových očí ma utvrdil v tom, že odtiaľto nie je cesty späť. Toto som ja a iný už nebudem. „Som gay, otec."