Prebral som sa.

V izbe bolo teplo. Napĺňalo ju slnko a všetko tak zvláštne a krásne žiarilo. Všetko plávalo v zlatistých lúčoch slnka.

Uvedomil som si, že som spal. Spalo sa mi úžasne, akoby som takto dobre v živote nespal. Všetky moje bôle, o ktorých som nevedel boli zrazu zahojené.

Všetko vyzeralo tak krásne a tak správne. Ako mi mohlo sotva na moment napadnúť, že sa stane toto?

Zistil som to hneď ako som zliezol po rebríku dole. Na posteli podo mnou spal Tomáš. Ležal otočený chrbtom k stene a tvar si schovával pred slnkom.

Pousmial som sa.

Obzrel som sa na druhú posteľ, aby som pohľadom skontroloval starého muža. Úsmev mi klesol.

Nebol tam.

"Možno si len odbehol na toaletu," pomyslel som si a pokračoval som po stupienkoch nadol.

Minul som jeho posteľ a zahľadel sa von oknom. Slnko sa odrážalo od okien i od zelenej trávy. Krásne ráno.

Otočil som sa späť, aby som vyšiel z izby a šiel skontrolovať deti. Mal som taký pocit, že ich chcem skontrolovať. Napĺňalo ma to.

No keď som sa otočil, čo si ma zastavilo.

Čosi, čo mi vyrazilo dych a tlačilo mi na hruď, takže som sa nemohol opäť nadýchnuť.

Je mimoriadne zvláštne ako si začneme uvedomovať ako sme radi za také obyčajné veci ako je dýchanie, až keď ich stratíme.

Podišiel som pomaly bližšie.

Nemýlil som sa. Ozaj som videl lem trička. Lem trička, v ktorom by mal byť krk a hlava.

Chytil som okraj prikrývky a odhrnul ho.

Vytreštil som oči.

"T-to.. nemôže byť pravda...," povedal som polohlasne.

Na plachte, ktorá prikrývala matrac ležalo pyžamo. Prázdne pyžamo, ktoré vyzeralo akoby ho tam niekto vyzliekol a naschvál naaranžoval tak, aby vyzeralo, že v ňom niekto spal a zrazu ... Zrazu sa z neho dostal a ono zostalo ležať perfektne na mieste.

"Ale veď to nie je možné, nikto nemôže také niečo urobiť. Nikto nemôže len tak zmiznúť," pomyslel som si.

Moje dýchanie sa zrýchlilo a postupne zhlasňovalo, aj keď som si to vôbec neuvedomoval. Dýchal som čoraz viac a zároveň čoraz menej.

Na tento hluk sa prebral Tomáš.

Pretočil sa na posteli a pozeral na mňa: "Chris?"

Nepozrel som na neho. Hľadel som tupo pred seba a všetkými svojimi bunkami v mozgu sa snažil pochopiť, ako je toto vôbec možné.

"Si v poriadku?" snažil sa upútať moju pozornosť.

Až vtedy som na neho pozrel.

Hľadel na mňa veľmi znepokojeným pohľadom.

"J-ja... neviem," pozrel som na neho vystrašene.

Vtedy som sa cítil storáz viac vystrašený ako malá Betty. Vtedy mi prišla ako hrdinka. Ako akási Johanka z Arku, ktorá by pokojne pobila všetky nepriateľské vojská.

Bol som vystrašený ako novorodeňa.

Myslím, že to pochopil, pretože sa postavil, odviedol ma k svojej posteli a usadil ma na ňu.

Potom podišiel k oknu, otvoril ho a vrátil sa ku mne s upokojujúcimi pokynmi: "Pozri na mňa." Urobil som tak. "Teraz dýchaj pekne pomaly a zhlboka," pokračoval.

Pokúsil som sa o to, ale dostal som strach. Moje ruky i kolená sa mi triasli akoby bolo okolo mínus dvadsať stupňov.

"Dýchaj spolu so mnou," navrhol. "Pekne pomaly: náádych a výýdych."

Dýchal som podľa jeho pokynov. Teda, snažil som sa a zrazu to bolo trochu lepšie.

"No vidíš," usmial sa na mňa, "už ti to ide."

Pokračovali sme tak ešte chvíľu a zrazu som bol v poriadku. Vtedy som hodil spýtavý pohľad na posteľ trietieho člena.

Pochopil ma.

"Počuj, nezľakni sa toho, čo ti teraz poviem," v hlase mu bolo počuť obavy.

Opatrne som prikývol.

Potom začal rozprávať a počas každého svojho slova si ma premeriaval. Sledoval aký dôsledok na mňa majú jeho slová.

"Ty a ja. Rovnako ako všetci v tomto dome. Vlastne všetci na tejto ulici i v tomto meste," uviedol ma do výkladu.

Sledoval som ho ako nikdy nikoho. V živote som takto netúžil po vysvetlení.

"Všetci sme mŕtvi," povedal opatrne.

Zalapal som po dychu.

To slovo sa mi ozývalo v hlave hlasnejšie ako všetky ostatné slová. Všetky boli také malé, také bezvýznamné. Ale toto?! To bolo gigantické!

"A-ako to?!" nechápal som.

"Nuž zomreli sme, čo už," povedal akoby len mimochodom.

"Ako som zomrel?" spýtal som sa egoisticky.

"Netuším," odvetil.

Šokovane som na neho pozrel.

"Nepozeraj na mňa tak. Odkiaľ to mám vedieť?" zasmial sa.

"Vážne sa teraz smeje?! Toto nie je situácia na smiech!" pomyslel som si.

"A čo ty? Ako si umrel ty?" vypytoval som sa a napäto ho sledoval.

"To tiež netuším," odpovedal mi a jeho úsmev trochu poklesol.

Zamyslel som sa.

"Takže ja som mŕtvy. Umrel som. A aj oni sú mŕtvi. Ale čo ďalej? Čo bude potom? A kde to vlastne som? Tak veľa otázok a tak málo odpovedí." uvažoval som pre seba.

"Čo je toto za miesto?" vybral som jednu z nich.

"Neviem. Nikto nevie," odvetil.

Videl som na ňom, že chápe moje rozpoloženie. Určite sa takto na začiatku cítil aj on.

"A čo bude ďalej?" spytoval som sa neustále.

Miesto odpovede hodil pohľadom na posteľ pred nami.

"Zmizneme? Jednu určitú noc len tak, puf, a nebude nás?!" pýtal som sa rázne.

"Och! To nie!" zvolal. "Ty si to nepochopil."

Nechápavo som ho sledoval.

"On umrel v spánku. To preto zmizol takto," doložil.

Stále som ho nechápal. Čokoľvek toto bolo, išlo to mimo mňa.

"Stáva sa to rôzne. Môže sa ti to stať v zime, keď spadneš na ľade, keď ťa prejde auto, alebo aj takto," pohodil hlavou k šatstvu na posteli.

"Takže vždy po nich zostane oblečenie, ktoré mali práve na sebe?"

"Vždy," odvetil.

"Ako sa dozviem ako som umrel?" zaujímal som sa.

"Na to musíš prísť sám," povedal.

"Ach, veď na to nikdy neprídem," posmutnel som a pohľad spustil k zemi.

"Ale raz na to prídeš. Ja ti verím," silene sa na mňa usmial.

Vtedy som spoznal, že i jeho trápi táto starosť.

"Ale je to tu príjemné," snažil som sa mu zlepšiť náladu. "Aspoň zatiaľ. Nemyslíš?"

Usmial sa na mňa a prikývol.

"To je," doplnil.

Pozerali sme chvíľku každý pred seba. Obaja sme uvažovali nad tým svojím.

Napokon sa ozval: "Takže Eduard to už má za sebou."