Už je to celkom dávno, čo som maľovala, respektíve kreslila, tak ako kedysi. Len s farbami a čiarami, s vášňou a predsa bez nadsádzky. Nie preto, že je to moje životné poslanie alebo preto, aby som zanechala nejaký odkaz alebo čo. Chcela som tvoriť len tak, pre radosť a bez ohľadu na výsledok a zároveň som mala neodbitné nutkanie znovu namaľovať hlavné postavy. 

Poslednú dobu sa príbeh zameriava hlavne na Lýdiu (Maxa a Martina), čo síce má svoje opodstatnenie, ale na druhej strane cítim, ako mi chýba prítomnosť ostatných, ich pohľad na vec a ich typické frázy a správanie. O koľko jednoduchšie by to bolo, ak by sa vtedy nerozdelili :D Nuž čo, zostáva mi len nostalgicky listovať v starých kapitolách a čakať, kým sa vrátia. 

* Vanda *

"Kovový hrot pera ticho rozsieval po stránkach nerozlúštiteľné písmená. Vandiným bolestiam som sa mohla len nečinne prizerať a proti tomu, čo jej vízie predpovedali, sme tiež bojovať nemohli. Krčiť sa v úzadí a čakať? Vlastná bezmocnosť mi liezla na nervy, no niekedy až tie tragické udalosti navedú ľudí na správnu cestu."

* Laura *

"Antair bol spáleniskom mnohých životov a nádejí, ale takisto bol aj ich rodiskom. Nad popolavými nánosmi sa týčili popraskané kamenné hradby, opradené zelenými stonkami kentauria. Dedinčania verili, že práve táto mágia ich zachránila. Láska dievčaťa, ktoré túžilo vzlietnuť k oblohe a napokon splynulo so zemou."

* Stela *

"Uvedomila si, že takto to už bude navždy. Budú sedávať za týmto veľkým stolom, spoločne jedávať, deliť sa o dobré aj zlé zážitky a ďakovať za ne presne tak, ako ich to naučila. Život tu pôjde ďalej, budú rásť, prežívať svoje prvé lásky, prvé rany dospelého sveta a zvládnu to aj bez nej.  

Ďalšia Valentová, ktorá odišla. Vesmír si myslí, aký je vtipný, keď opakuje ten istý príbeh stále dookola."

* Lýdia *

"Jediný moment, kedy v Maxovej tvári azda bolo vidno viac, než úsmev, vymizol, kým som listovala v dôverne známej knihe. Privrela som viečka. Slová, prečítané toľkokrát, až sa stali mojou súčasťou, ubiehali za nimi, no žiadne z nich neprinášalo vytúžený pokoj. Človek tiež občas nevie, či sa naozaj chce upokojiť alebo len bezcieľne tápať vo vlastnom trápení."