„Mohli by ste sa, prosím, vrátiť na svoje miesta? Ďakujem."

Snaha nepozrieť sa na Roosvelta vyšla navnivoč v okamihu, kedy som sa vrátila dnu. Snažila som sa vyhľadať jeho strapaté vlasy, no dlho som hľadať nemusela. Upieral na mňa svoje orieškové oči, kvôli ktorým som pred pár sekundami ešte sedela na zemi. Pokrútila som hlavou, snažiac sa myslieť na niečo iné. 

„Si v poriadku? Vyľakala si ma!" Starostlivo sa snažil pohladiť chrbát mojej ruky, no v rýchlosti som sa odtiahla a iba som jemne prikývla. Síce mi to pomaly lámalo srdce, pohľad som premiestnila na doktora Humphreyho. 

Toto by nikdy nefungovalo, hocijak by sme sa snažili. Ani jeden z nás nie je schopný byť milovaným a milovať. 

★

Ahojte, drahí čitatelia!

Dúfam, že Vám príbeh nepríde nudný, no myslím, že občas potrebujeme aj niečo oddychovejšie. Do konca ostáva už len pár kapitol (posnažím sa to veľmi nenaťahovať :D). 

Želám Vám krásny utorok! <3