──────────── ·  ·  ·  · ➵

𝟏𝟗. |𝐇𝐔𝐑𝐓𝐒 𝐋𝐈𝐊𝐄 𝐇𝐄𝐋𝐋

❝𝒏𝒐𝒕𝒉𝒊𝒏𝒈 𝒉𝒖𝒓𝒕𝒔 𝒎𝒐𝒓𝒆 𝒕𝒉𝒂𝒏 𝒕𝒓𝒚𝒊𝒏𝒈
𝒚𝒐𝒖𝒓 𝒂𝒃𝒔𝒐𝒍𝒖𝒕𝒆 𝒃𝒆𝒔𝒕 𝒂𝒏𝒅 𝒔𝒕𝒊𝒍𝒍
𝒏𝒐𝒕 𝒃𝒆𝒊𝒏𝒈 𝒈𝒐𝒐𝒅 𝒆𝒏𝒐𝒖𝒈𝒉❞

23.11. 2014
NEW YORK

ODKEDY SA CLINT PREBRAL, JEHO STAV SA POMERNE RÝCHLO ZLEPŠOVAL A PRIBÚDALI MU SILY. Aj keď ubehli len takmer tri týždne, už sa snažil všemožne presvedčiť Daisy a Brucea alebo v podstate kohokoľvek iného, kto bol nablízku a mohol mu s prehováraním pomôcť, že je dosť silný na to, aby sa mohol normálne pohybovať po Toweri. Obaja lekári to však, samozrejme, okamžite zamietli a tak bol Clint stále viac nervózny, hoci sa pokúšal ovládať.

Keď som za ním v ten deň prišla na jednu z mojich pravidelných návštev, vyzeral byť špeciálne podráždený. Ruky mal skrížené na hrudi, bol zamračený ako obloha pred búrkou a len čo sa na mňa pozrel, z jeho chladného pohľadu som pochopila, že ho niečo poriadne naštvalo a nebolo to to, že musel byť celé dni pripútaný k posteli.

Potichu som ho pozdravila, načo mi neodpovedal, len si ma krátko prezrel. Sadla som si na stoličku vedľa postele. Čakala som, kedy niečo povie, ale po pár minútach ťaživého ticha som začínala mať pocit, že mu bolo úplne jedno, že som tam bola. Nechápala som, čo sa mu stalo. Bola som pri ňom aj ráno a vtedy bol v pohode, dokonca sa mi zdalo, že mal až výnimočne dobrú náladu na to, že vonku neprestajne pršalo, čo sa odrazilo na nálade všetkých ostatných obyvateľov Toweru.

,,Clint, čo sa stalo?” obrátila som sa naňho, keď som už viac nedokázala znášať ticho, ktoré ma nútilo sa jednoducho postaviť a odísť.

,,Čo sa stalo? Myslel som si, že to mi vysvetlíš ty," pozrel na mňa s nadvihnutým obočím. Jeho výraz tváre bol až príliš iritujúci, čo neveštilo nič dobré.

Otvorila som ústa, aby som mu hneď niečo odpovedala, ale potom som sa zarazila, uvedomujúc si, že som vlastne nevedela, čo som mu mala vysvetliť. Zadívala som sa naňho v snahe zistiť, o čom mohol hovoriť. On si však len pošúchal rukou čelo a niečo si zamrmlal. Vtedy som sa nahnevala už aj ja.

,,Pozri, ja naozaj neviem – " v strede vety, ktorá mala slúžiť hlavne ako výčitka, som sa musela zastaviť. Došlo mi to.

,,Povedali ti o tej misii. O… Mikeovi," povedala som potichu. Úzkostlivo som sa na neho pozrela, trochu sa objavujúc jeho reakcie. Teraz mi bolo viac ako jasné, prečo bol taký podráždený.

,,Presne tak,” pokýval hlavou. Videla som na ňom, že len so značným sebazaprenim sa mu darilo hovoriť pokojne.

,,A od koho si sa o tom dozvedel?”

,,Od Rogersa. Bol tu pred chvíľou. Chcel sa poradiť o tom, čo majú urobiť s Hammondom," meno môjho adoptívneho otca povedal s veľkou nechuťou, až odporom.

,,Clint, nedopadlo to tak hrozne, ako to môže znieť. Áno, niektoré veci sa mi vymkli spod kontroly, to uznávam, ale nakoniec všetko dopadlo dobre a navyše sme konečne chytili Mikea a – "

,,Povedal som ti, že nechcem, aby si sa zaplietla s Avengers. A čo si ty urobila? Pri najbližšej možnej príležitosti si sa k nim pridala. Navyše vtedy, keď som nemal šancu ti v tom zabrániť,” v hlase mal trpké sklamanie. ,,Neuvedomuješ si, že zakaždým, keď takto odídeš, môže to byť poslednýkrát. Nikdy nemáš istotu, že sa vrátiš."

Sklopila som zrak. Mal pravdu a mrzelo ma, že som ho neposlúchla. Že som sa zachovala tak… vypočítavo. Ale to, že so mnou hovoril akoby som nemala páru o tom, čo život agenta alebo Avengera obnáša, ma naštvalo.

,,Ty robíš to isté. Navyše máš ženu a deti, takže by si mal byť zodpovednejší,” pozrela som mu do očí.

,,Lenže tiež som dospelý a je to moja práca. Ale ty si ešte dieťa," odpovedal mi bez mihnutia oka. Zalapala som po dychu.

,,Nie som – "

,,Myslíš si, že preto, že si párkrát porazila mňa a Natashu, aj to s tým, že sme ťa šetrili, sa teraz môžeš postaviť niekomu, komu ide len o to, aby ti ublížil? Takto to ale nefunguje," nenechal sa rušiť a ďalej ma poúčal, akoby som naozaj bola nejaké päťročné decko.

,,Ak som na to nebola pripravená, je to tvoja vina. Ty si ma trénoval. Nemôžem za to, že si to nerobil poriadne,” ohradila som sa a skrížila si ruky na hrudi.

,,No tak, nebudem predsa s tebou bojovať ako s – "

,,Ako s kým, Clint? Nie som bábika. Vieš, že mi nevadí bolesť. Nevadí mi trénovať dlhšie ako ostatní. Vieš, že si tie tréningy vždy oddriem, hoci by som nemusela. Nemáš dôvod ma šetriť, dokážem sa brániť,” prepálila som ho pohľadom.

,,Naozaj? Prečo ťa Hammond potom skoro zabil?” spýtavo na mňa pozrel. Chcela som mu povedať, že to tak nebolo, ale vedela som, že aj tak by to ničomu nepomohlo. Stále sa však na mňa pozeral a čakal odpoveď. Keď pochopil, že sa jej nedočká so vzdychom pokrútil hlavou. Zaťala som zuby, aby som naňho nevyhŕkla niečo, čo by som mohla neskôr ľutovať a zdvihla som sa na odchod.

,,Nebola si pripravená ísť do terénu s Avengers a robiť to, čo robia oni,” povedal ticho, ale rozhodne. V očiach ma zaštípali slzy. Bolo mi jasné, že keď sa o tej misii dozvie, nebude z toho práve nadšený. Ale nečakala som, že bude reagovať takto. Stiahla som ruku z kľučky a pomaly sa k nemu otočila.

Zrazu sa mi zdalo akoby som sa vrátila v čase o trinásť rokov dozadu. Videla som dievčatko, o ktoré sa odmietol postarať a radšej ho zveril svojmu priateľovi a jeho žene. Dievčatko, ktoré mu nestálo za to, aby sa oň postaral. Samozrejme, že on mi tvrdil, že mal na to iné, pádne dôvody. Postupne, ako ma ľudia čoraz častejšie opúšťali, som však pochopila, že pre nikoho z nich som nebola dosť dobrá na to, aby sa na mňa nevykašľal. Clint bol iný len v tom, že počas tých rokov sa z času na čas ukázal a nikdy neodišiel úplne. Zároveň však nikdy nezostal.

,,Prečo rovno nepovieš, že na to nemám? Už ako malá som pre teba nebola dosť dobrá. Vlastne, asi tomu tak nebolo nikdy," zhodnotila som chladne, aby som tak zakryla svoje emócie.

,,O čom to zase hovoríš?" nechápavo sa na mňa zadíval.

,,Vieš to veľmi dobre. Hádam si nezabudol, ako si sa na mňa vykašľal alebo áno? Bolo to už síce dávno, ale na niektoré veci sa aspoň mne zabúda ťažko. Aj keď musím uznať, že si sa o mňa tých niekoľko mesiacov staral priam vzorne. Za to máš malé bezvýznamné plus," pokrčila som ramenami. Ako som to vravela nahlas, v kútiku duše ma to zraňovalo, ale zároveň v danom momente to len posilňovalo môj hnev.

,,Bola to súčasť misie," vyhlásil namrzene a zabodol pohľad do zeme.

Skamenela som. Niekoľko sekúnd som na neho hľadela ako na zjavenie, zatiaľčo mi mozog pracoval na plné obrátky. Misia. Och, nie. Prosím, len to nie.

,,Nepovedz, že to bolo tak ako s Natashou a jej rodinou a všetko bolo len divadlo," hlesla som, uvedomujúc si, že čím viac som nad tým rozmýšľala, tým väčšia hrôza sa ma zmocňovala. Mohol Clint vôbec niečo také urobiť? Aký dôvod by na to mal? Prečo mi to nikdy nepovedal?

,,Čože? Za koho ma máš?" okamžite zdvihol hlavu a ostro sa na mňa pozrel. V jeho očiach som však zachytil aj to, že ho moja dedukcia prekvapila.

,,Si agent, špión. Máš to v popise práce,” precedila som cez zuby.

,,Ale som agent SHIELDu a nie Červenej izby!" 

,,Tak potom o akú misiu išlo, keď ju povolil SHIELD?" vyhŕkla som, pomaly strácajúc trpezlivosť. Mala som všetkých tých tajností, klamstiev a poloprávd už akurát tak po krk. Chcela som vedieť pravdu.

,,Čo máš stále s tými misiami?" nadvihol obočie. Zhlboka som sa nadýchla a vydýchla, usilujúc sa nevybuchnúť.

,,O čo vám išlo? Potrebovali ste odo mňa nejaké informácie? Musel si sa na nejakú dobu stiahnuť a ja som bola perfektná zámienka na to, aby si zmizol niekam, kde ťa nikto nenájde? Alebo to bolo niečo, čo sa nikdy nedozviem, lebo by som na to potrebovala stupeň tridsať, ktorý nikdy nedostanem?" vyhŕkla som na jeden dych. Bola som naozaj zvedavá, akú odpoveď dostanem.

,,Nešlo o nič z toho, čo si povedala a ani trochu sa to nepodobalo Natashinmu prípadu. Mal som na teba dať pozor a SHIELD to klasifikoval ako misiu,” vysvetlil mi to s možno až príliš veľkým pokojom.

,,Samozrejme, SHIELD všetko klasifikoval ako misiu, lebo všetko, čo robil malo istý cieľ. Fury nerobil veci len tak z dlhej chvíle," pripomenula som mu.

,,Neveríš mi?" zadíval sa mi priamo do očí. Nevydržala som to a uhla som jeho pohľadu. Vedela som, ako som mu mala odpovedať, ale nechcela som to urobiť. Nechcela som si priznať, že hoci som vždy bola presvedčená o tom, že on je človek, ktorému môžem bezvýhradne dôverovať, teraz som mu neverila. Vlastne… možno som mu nikdy neverila úplne. Desilo ma to. Ale zároveň mi niečo vravelo, že to bola pravda.

,,Nie,” zašepkala som. ,,Nikdy si so mnou o tom nehovoril, aspoň nie otvorene. Vždy si len opakoval to isté dookola – niečo nešlo alebo si nemohol. Za tie roky sa takéto výhovorky trochu opotrebujú, nemyslíš? A dôvod, prečo sa z malého dievčatka, ktoré potrebuje ochranu a ktoré majú všetci radi, zrazu stane iba cudzie dieťa z ulice, ktoré môžeš len tak niekomu dať ako nejakú vec, sa nikdy nedozviem. Verila som ti a na čo mi to bolo? Akurát som sa utvrdila v tom, že dôverovať niekomu je najväčšia blbosť, akú môže človek urobiť. Myslela som si, že ty budeš iný, že pre teba nebudem len bábika bez citov. Ani ma však neprekvapuje, že som sa mýlila."

Uvedomovala som si, že som zachádzala priďaleko, ale to isté urobil on už dávno predo mnou. Táto hádka mi prišla ako jedinečná možnosť si s ním konečne všetko vydiskutovať a nebola som ochotná ju premárniť, nech by sa na mňa nahneval akokoľvek veľmi.

,,Všetko, čo som urobil som robil pre teba a preto, aby si bola v bezpečí!" mierne zvýšil hlas.

,,Naozaj? Tak to si to potom musel mať zložité, keď si so mnou bol… možno trikrát za rok? V tých lepších prípadoch," neodpustila som si ten podtón, ktorý mňa samú neskutočne iritoval.

,,Vieš, že som si ťa nemohol adoptovať," zopakoval vetu, ktorú som od neho počula už asi tisíckrát. Dlho som jej aj verila, lebo som verila jemu. Teraz som však pochopila, že to nebolo nič iné ako úbohá výhovorka.

,,Alebo si to skôr nechcel. Je totiž jednoduchšie a lepšie oháňať sa tým, ako ti na mne záležalo, ale prosto si sa o mňa nemohol postarať, než priamo povedať, že som ti bola ukradnutá a všetko ostatné bolo iba nechutné divadielko, aby som ti uverila. Zaujímavé však je aj to, že si sa o mňa staral nazoaj výborne, možno lepšie ako moji rodičia a okrem toho si už bol ženatý s Laurou. Nepovedz mi, že ste nechceli mať deti," premerala som si ho s prižmúrenými očami.

Neodpovedal mi. Mlčky hľadel pred seba a z výrazu jeho tváre sa stal neprístupný múr, ktorý nedovolil, aby sa akékoľvek jeho emócie dostali na povrch.

,,Vieš, prečo som išla s Avengers na tú misiu? Chcela som sa pomstiť. Mala som dosť toho, ako mi HYDRA stále ubližovala a ako ubližovala tým, ktorých mám rada. Ale taktiež, a to je aj ten hlavný dôvod, prečo chcem byť agentkou, som chcela byť ako ty. Už toľko rokov si môj vzor a – "

,,Nie som nikto, z koho by si si mala brať príklad. A ak by si to už silou-mocou chcela, rob to aspoň v tých veciach, ktoré dokážeš zvládnuť a nie, že sa tu budeš hrať na Avengera a pritom zbytočne ohrozíš všetkých okolo, vrátane seba. Vždy som si myslel, že si dosť rozumná na to, aby si chápala, že na niektoré veci prosto nestačíš," jeho slová na mňa zapôsobili ako facka.

V prvom momente som nemohla uveriť tomu, že to naozaj povedal. Nebola som dosť dobrá. Dookola mi to znelo v hlave. Na chvíľu som si bola takmer istá, že to nezvládnem. Nebola som dosť dobrá, nebola som dosť dobrá, nebola som dosť dobrá… Urobila som najviac, čo som mohla a nestačilo to. Nikdy to nestačilo. 

Zaťala som zuby a priveľa oči, aby som potlačila emócie, ktoré vo mne vreli a hlavne vzlyky, ktoré mi zvierali hruď. Nádych, výdych. Hlavne sa ovládni. Ty ovládaš svoje pocity, nie oni teba. Ty si pánom situácie. Problém bol však v tom, že som vôbec nebola pánom situácie. Stálo ma to všetku hrdosť a sebaovládanie, aby som sa nerozplakala.

,,Myslela som si, že budeš na mňa hrdý,” šepla som a po líci mi napriek všetkej snahe zabrániť tomu zbehla slza. Vtedy zdvihol hlavu. Bezcitnosť mu z tváre vyprchala. Zalapal po dychu, zreničky sa mu rozšírili. Otvoril ústa, aby niečo povedal, ale potom len bezmocne pokrútil hlavou a vystrel ku mne ruku. Okamžite som ustúpila, hoci som vedela, že na mňa nemohol dosiahnuť.

,,Tiffany, ja…,” hlesol v snahe zachrániť, čo sa dalo.

,,Daj mi pokoj!” okríkla som ho, ledva potláčajúc plač. ,,Si presne taký ako všetci ostatní! Nikdy ti na mne nezáležalo!”

Uvedomovala som si všetko, čo pre mňa urobil, ale bolo mi to úplne jedno. Vždy bol niekto dôležitejší ako ja, niekto kvôli komu som ja zostala zabudnutá. Nebola som dosť dobrá… ani pre neho.

Zvrtla som sa na päte, ale ledva som tak urobila, zastavil ma jeho hlas s otázkou:

,,Tiffany, naozaj si myslíš, že si mi ukradnutá?"

Nechala som tie slová, aby sa mi niekoľkokrát zopakovali v hlave ako ozvena a potom prenikli do srdca, ktoré malo rozhodnúť o odpovedi. A slová, ktoré uznalo za pravdivú odpoveď na jeho otázku, boleli. Mňa zraňovali už dlho a vedela som, že teraz ublížia aj jemu. Ale pravda takmer vždy bolí. Preto je aj pravdou.

Otočila som sa, prebehla som ho pohľadom a zadívala sa mu do očí. Už v nich nebol hnev, chceli len vedieť, nakoľko to prehnali. Či bola ešte nejaká šanca, že sa mu podarí napraviť to, čo pokazil. Ale v očiach mal aj niečo ďalšie, niečo, čo som si nevšimla hneď – akúsi bolesť, ktorú viac nedokázal potlačiť. Nechápala som to. On naozaj nemal dôvod na to, aby sa cítil byť zranený. Na neho sa nevykašľal jediný človek, ktorému dôveroval. Možno práve kvôli tomuto záblesku ublíženia v jeho očiach som pocítila ešte väčší hnev. Ešte viac som chcela, aby vedel, ako to bolelo mňa.

,,Jediná vec, o ktorú som ťa kedy prosila a ktorú som naozaj chcela, aby si splnil, bolo to, aby si neodišiel, aby si ma nenechal u Hammondovcov," snažila som sa ovládnuť svoj hlas, aby ostal pokiaľ to len bolo možné pokojný, ale chladný hnev vo mne, ktorý sa postupne dral na povrch, bol silnejší. ,,Ak by ti na mne záležalo tak, ako si mi to vždy tvrdil, ak by som ti nebola ukradnutá, neopustil by si ma!"

Znova sa zatváril akoby ho niekto oblial vedrom studenej vody, ale trvalo to len pár sekúnd. Pohľad mu následne stvrdol, obrnil sa proti mojím štipľavým slovám. Zazdalo sa mi, že chcel ešte niečo povedať, ale nech už to bolo čokoľvek, nechcela som to počuť.

─── 𝐚𝐮𝐭𝐡𝐨𝐫'𝐬 𝐧𝐨𝐭𝐞

Angst, angst, angst and more angst!

Well, kto povedal, že to, že sa Clint prebral sa automaticky rovná tomu, že angsty kapitoly sú aspoň na čas za nami?

Ale úprimne, písať toto bolo zložité. Nielen preto, že neviem až tak dobre opisovať hádky, ale hlavne kvôli tomu, čo bolo obsahom tejto konkrétnej. So yeah... it was a little painful. :/