Neskoro v noci som počula plač

Počula som to všetko, snažiac sa zaspať

Keď všetka láska okolo teba umiera

Mimo iných mi tieto tri verše, behali hlavou hádam celú noc. Patrili k jednej pesničke, ktorú som zvykla počúvať dosť často. Vznikla niekedy v roku 2015, takže už poriadne dávno. Keď som ju počula po prvé, okamžite ma chytil jej text, ale aj samotný hlas speváka. Prišlo mi, že to spieval tak precítene, akoby ten niekto, kto mu bol námetom na pieseň, stál len kúsok od neho a on to spieval práve tej špeciálnej osobe. Ak by ste chceli náhodou tú pesničku počuť aj vy, nájdite si skupinu Three Days Grace a od nich skladbu Fallen Angel.

Ako zostaneš tak silný?

Ako si to mohol schovávať tak dlho?

Ako sa môžem zbaviť bolesti?

Ako môžem zachrániť?

Takto text pokračoval ďalej. Neviem prečo, ale celú noc som nedokázala zaspať, práve kvôli tejto pesničke. Prišlo mi to, že až moc sa to hodilo na moju momentálnu situáciu. Zábavné však bolo, že ten padlý anjel som ale nebola ja. Bol to ten, ktorý v mojom srdci zaberá najväčšie miesto a je odo mňa tak strašne ďaleko. Padlý anjel v tejto situácii bol môj drahý Matthew. Ten Matthew, ktorému by som sa najradšej hodila okolo krku so slovami, ako veľmi mi chýbal po celý ten čas.

Padlého anjela

V tme

Nikdy si si nemyslel, že padneš tak ďaleko

Padlý anjel

Zatvor oči

Dnes v noci ťa nenechám padnúť

Padlý anjel

Táto nová cela mi nesedela o nič viac, ako tá druhá. Bola síce trocha väčšia, mala som tu záchod, umývadlo a nejakú tú stenu, aby to bolo v súkromí, ale aj tak. Prišlo mi to celé až moc stiesnené, tmavé a nepohodlné. Akoby to ani nemala byť cela pre niekoho, kto má žiť. Ale len nejaká miestnosť pre mŕtve telá bez ducha. Dokonca ešte aj tie otravné hlasy z vonka ma nútili myslieť jedine na vykúpenie, ktoré prinesie len a len smrť. Ak sa odtiaľto naozaj už živá nedostanem, asi by som mala začať premýšľať nad tým, ako umrieť čo najskôr. A bezbolestne, ak to bude možné. Tej som mala už dosť.

„Si hore?" opýtal sa zrazu Grayson, ale ja som sa ani nehla. Len som ležala na tom niečom, čo oni volajú posteľ zabalená v deke a celá som sa klepala od zimy. Zase. Ja neviem ako dlho tú ich klímu ustojím, ale toto boli doslova neľudské podmienky.

„Camila," oslovil ma ešte raz, ale ja som ešte stále nereagovala. Ak niečo chce, nech príde sem ku mne. Aj to, ako sa so mnou bavil včera bolo nanič. Hej, nemala som mu povedať, aby umrel, ale bola som s nervami v koncoch. Toľko sa toho proste stalo, že ani neviem, kde mi hlava stojí. Ešte stále som proste odmietala uveriť, že práve tu musím zostať už naveky. Tam s modro očkom by som si to dokázala predstaviť omnoho ľahšie.

Všetko to robíš pre moje vlastné bezpečie

Necháš ma aby som sa cítila, že budem v poriadku

Stále však mám toľko otázok

„Ešte stále nechceš nič jesť?"

„Daj mi prosím pokoj," odpovedala som napokon potichu, ale možno ma ani nepočul. Nechcela som od neho nič. Nieto ešte jesť. Nechcela som ani počuť jeho hlas a nieto ešte, aby mi niečo nosil. Možno sa ku mne správal pekne a všetko, ale zabudol, že aj ja mám city a všetko ostatné. Nie je mi jedno, čo sa so mnou, alebo okolo mňa deje.

„Najprv sa najedz prosím ťa. Tým, že hladuješ škodíš len a len sama sebe."

„Čo ak ti poviem, že chcem umrieť?" opýtala som sa trocha hlasnejšie, čím som si vyslúžila aj priamu pozornosť. Dosť pohotovo otvoril dvere, takže som už razom nebola sama. No ani napriek tejto prvotnej starosti som si nemyslela, že si príde sadnúť na kraj postele. Len tak sa proste posadil a svoju ľavú ruku položil na môj pravý bok. Trocha mnou myklo, ale napokon som len rezignovane otvorila oči.

„Nehovor takto, lebo sú to len prázdne reči."

„Ja to ale myslím vážne. Nemysli si, že toto budem znášať do nekonečna. Nechcem žiť ako nejaké zviera v klietke." možno to celé znelo sebecky, ale na koho by som mala v tejto dobe myslieť, ak nie na seba? Nie je tu nikto, koho by naozaj zaujímalo čo sa so mnou deje. Aj Grayson sa o mnou rozpráva len z povinnosti.

„Camila prosím ťa..." v polke vety sa odmlčal a jeho ruka sa v momente z môjho boku začala posúvať vyššie. „Povedz mi proste čo chceš jesť a nezdržuj zbytočne. Máš asi polhodinu, aby si sa dala do poriadku. Potom musíme ísť." Jeho ruka došla vlastne až k mojej tvári, z ktorej mi opatrne odhrnul pár pramienkov vlasov. Určite musel byť na mňa svetový pohľad, ale čo som mala akože robiť? Cítila som sa ešte horšie, ako hrozne.

„Ísť kam?"

„Nebudeš si už len tak vylihovať v cele. Až do večera budeš musieť byť s ostatnými väzňami." toto bolo konečne niečo, čo ma donútilo aby som otočila k nemu hlavu. Aj on sám vyzeral dosť zničene, ale to som mu nemala za zlé. Pomaly by sa dalo povedať, že sme nespali asi rovnako dlhý čas. Táto noc bola mizerná, tá predtým ešte viac, čiže žiadna výhra.

A to, že musím ísť medzi ostatných? Však prečo nie? Nech ma trápia ešte aj tým, že sa budem musieť celý deň len pretvarovať, že som niekto kto vyhľadáva spoločnosť. Aj tak to určite nebude nič extra spoločnosť. Stačil mi pohľad na toho chalana s krvavými rukami a došlo mi, že je to tu plné bláznov. Aj počas noci som počula dosť hrôzostrašný krik, akoby niekoho doslova sťahovali z kože. Na mňa ten zvuk doslova pôsobil tak, až som si musela strčiť hlavu pod vankúš. Myslela som proste, že sa zbláznim.

„Nechcem jesť," dostala som zo seba napokon a ohrnula nad tým nos. Možno večer sa už bez toho nezaobídem, ale teraz ešte vydržím. Modro očko by vedel o mojej hladovke hovoriť.

„Čaj, alebo káva?"

„Čaj." ak už mi nedá pokoj, aspoň na toto sa nechám nahovoriť. „Ale čierny." Prikývol a bez nejakého ďalšieho otáľania sa postavil. Ja som sa v momente prevalila z boku na chrbát, ale ani tak mi nebolo dobre. V hlave som cítila taký ten nepríjemný tlak, akoby sa mi mala za chvíľu doslova rozletieť na milióny kúsočkov.

Nechcene ale napokon som sa aspoň posadila a rukou si prehrabla vlasy. Určite mi museli stáť príšerne, ale koho by to aj v tejto diere zaujímalo? Pre niečo som mala k dispozícii aj zrkadlo, čo ma vlastne veľmi prekvapilo. To nikomu nenapadlo, že by ho niekto mohol od zúfalosti rozbiť a podrezať si žily? Áno, áno...myslela som tým v prvom rade seba. Hovorila som, že chcem čo najmenej bolestnú, alebo možno bezbolestnú smrť, ale toto sa zdalo ako niečo najviac prístupné.

Ako zostaneš tak silný?

Ako si to mohol schovávať tak dlho?

Ako sa môžem zbaviť bolesti?

Ako môžem zachrániť?

Bolo mi jasné, že ak neprestanem túto melódiu spievať vo svojej hlave, čoskoro celú pesničku znenávidím, ale nešlo to inak. Prinášalo to so sebou toľko pekných spomienok, ktoré som potrebovala. Vedela som, že už nikdy nebude nič ako predtým, ale aspoň tie spomienky mi nikto nevezme. Tak posedávajúc na posteli som vlastne oči uprela na svoje ľavé zápästie, kde som mala tetovanie. Prvé a asi aj posledné. Niežeby jeho vznik nejako bolel, ale už v tej dobe som si povedala, že toto mi bohato stačí. Aj teraz mi vlastne len nahnalo slzy do očí.

Grayson sa po nejakých desiatich minútach konečne vrátil a na moje prekvapenie mi doniesol aj ten nešťastný čaj. Sotva som však vzala plechový hrnček do rúk, som myslela, že ho aj pustím. Mala som asi myslieť na to, že bude horúci a nebrať si ho až tak zhurta. Chcela som, že zo seba dostanem aspoň nejaké to poďakovanie ale zostala som len mlčky hľadieť pred seba, akoby tam malo byť niečo zaujímavé. No okrem dverí by ste tam nič také nenašli.

„Ak ja pôjdem medzi ostatných, kde budeš ty?"

„Ja si pôjdem konečne ľahnúť," odpovedal a podľa jeho postoja sa asi oprel o dvere. Jeho oči na mňa cez tie hnusné mreže hľadeli pomerne pozorne, na čo som ja zrak sklopila do šálky. Čaj nechutil vlastne ani tak zle. Troška trpký, ale nič, čo by som nezvládla.

„Môžem sa ísť večer zas osprchovať?"

„Samozrejme. Len ak budeš chcieť súkromie, musíš si počkať trocha dlhšie." prikývla som a radšej do seba ten čaj naliala naraz. Aj keď bol horúci a jeho spodok chutil podľa mňa ako nejaká posledná žumpa. Niežeby som s niečím podobným mala skúsenosti, ale nič lepšie ma v tej dobe nenapadlo.

Trocha som si napokon opláchla tvár studenou vodou, ktorá bola samozrejme ako jediná v ponuke, ale ani to nepomohlo. Ešte aj potom som sa cítila ako zbitý pes. Chrbát ma neznesiteľne bolel a z nejakého dôvodu ma bolelo aj stehno, kam som schytala šípku. Ale vlastne som sa ani nedivila. Však som včera mohla vidieť, ako biedne mi to tam vyzerá. Asi ani dnes sa mi nenaskytne lepší pohľad, no čo už? Časom sa to určite zahojí.

„Carley...načo mi pichol to sérum, po ktorom som skoro zomrela?" opýtala som sa a vrátila sa na posteľ. Klesla som na jej kraj, aby som si zaviazala šnúrky na topánkach. Mala som však pocit, že spadnem priamo na nos, takže som si zas pre istotu čupla. Nepotrebujem si narobiť ďalšie modriny.

„Prevencia," odpovedal potichu a znova otvoril dvere na cele. „Dostáva to každý nováčik a niektorí to bohužiaľ neprežijú. Vlastne...ak by som sa aj ja natoľko neponáhľal, mohla si skončiť rovnako."

„Ak by sa dal vrátiť čas, priala by som si, aby si neprišiel včas." neboli to asi tie najkrajšie slová, ale v tom momente to bolo všetko, čo som potrebovala povedať. Už som len zhrabla košeľu, ktorá bola pohodená pri vankúši, uviazala si ju okolo pása a vykročila k nemu. Išla som síce nesmelo, ale bála som sa. Naozaj som sa veľmi bála, čo bude nasledovať. Najviac ma však vydesilo, keď Grayson za mnou zabachol dvere na cele a zo stoličky oproti nim vzal putá. Ale nie také klasické, čo slúžia len na ruky.

„Včera som ti putá ešte odpustil, ale teraz to už inak nejde," vysvetlil a spútal mi najprv ruky. „Mrzí ma to." Keď sa však zohol dole, aby urobil to isté, len s mojimi nohami, trocha som cúvla. Bála som sa, že ak to urobí, nebudem sa mať poprípade ako brániť. Putá na rukách, boli dlhou reťazou spojené s tými čo mali skončiť na mojich nohách a to by mi vzalo všetku možnosť, aby som poprípade utekala.

„Nerob to."

„Musím Camila. Musím." ešte raz som pokrútila hlavou, ale to nič nepomohlo. Ja som sa snažila ešte cúvnuť, lenže po chvíľke som narazila chrbtom na stenu, takže už úteku nebolo. Spútal mi napokon aj nohy, až sa mne s plačom podlomilo kolená a popri stene som sa zošmykla na zem. Jediné čo mi nebolo jasné, bol ten hysterický krik, ktorý som spustila. Akoby ma doslova niekto dral z kože. Kričala som čo mi len hlasivky stačili, až pokým mi nedošiel dych a ja som zas neskončila len pri plači.

„Urob si s ňou poriadky do pekla! Reve ako pošahaná," skríkol niekto, ale jeho hlas ku mne doľahol vlastne iba ako nejaká ozvena. Dokázala som vnímať jedni Graysona, ktorý si ku mne čupol a dosť váhavo ma objal. Snažila som sa od neho dostať, ešte stále som myslela aj na krik, ale bolo to nanič. Nedokázala som sa od neho dostať. Len som tam zostala sedieť, zatiaľ čo on sa ma snažil utíšiť.

Pozornosť som určite pútala ako sa len dalo, no v tej danej chvíli mi to nedoplo. Sústredila som sa jedine na to, aby som kričala čo najhlasnejšie, aby ma počul dokonca ešte aj Carley. Aj keď som sa včera tvárila, že som nejaké vydesené malé decko, nie je to tak. Dokážem sa ozvať, ak sa mi niečo nepáči a ak nikto nemieni prejaviť záujem, získam si pozornosť pokojne aj týmto spôsobom.

„Ak chceš byť stredobodom pozornosti, skús na to ísť nejako inak, hej?" prihovoril sa mi Grayson potichu a pohladil ma po chrbte. Mne to však absolútne nepomohlo. Práve naopak. Nútilo ma to plakať ešte viac, ako keby som už nikdy ani nemala prestať. Bola som proste vydesená zo všetkého a najviac možno práve z jeho prítomnosti.

Padlého anjela

V tme

Nikdy si si nemyslel, že padneš tak ďaleko

Padlý anjel

Zatvor oči

Dnes v noci ťa nenechám padnúť

Padlý anjel

Proste to nechaj tak

Nemusíš byť sám

Padlý anjel

Zatvor oči

Dnes v noci ťa nenechám padnúť

Snažila som sa v hlave si prehrávať jedine text piesne, aby som sa nejako upokojila. No pocit, akoby som bola pod vodou a dusila sa neustupoval. Nestačilo, že ma Grayson objímal. Bolo to proste málo. Málo lásky, ktorú by som teraz tak veľmi chcela cítiť. Chcela som proste objatie od tej jednej špeciálnej osôbky, ktorú by som už nikdy v živote ani nepustila. Chcela som cítiť jeho vôňu, počuť jeho hlas, ale hlavne si byť istá, že už odo mňa nikdy neodíde.

„Lepšie?" pokývala som hlavou, aj keď to nebola vlastne pravda. Slzy mi akosi došli, kričať sa mi už nechcelo, takže sa zas vrátila rovnaká nálada, akú som mala celé ráno. Všetko mi bolo vlastne jedno a chcela som radšej zomrieť, ako niekam chodiť. Tiene naokolo mi hovorili, že neďaleko postáva pár ľudí, ale to mi bolo vlastne jedno. Nech si hľadia svojich vecí a mne dajú pokoj.

„Musíte tu na nás čumieť?!" zrúkol zrazu Grayson, až ma myklo. „Ja sa o ňu viem postarať aj sám!" Postrehla som, že jeho objatie ešte zosilnelo, čo som ale len prijala. Ak by som nemala putá na rukách, asi by som mu ho aj opätovala, ale takto to nešlo. Dokázala som sa tam len sedieť ako kopa nešťastia, ktorú musí on dávať dokopy.

„Ja neviem čo si mysleli, keď ti ju dávali na starosť, ale rozhodne urobili chybu. Však nepoznáš ani základné pravidlá Black," zakričal na neho niekto, ale žeby sa aj chystal nejako zakročiť, to som si nemyslela. Rozhodne nie tak, že by nás mali do seba doslova nasilu odtrhnúť. Mňa nejaký svalnatý chlapík s blond vlasmi postavil na nohy, zatiaľ čo ani s ním sa nebabrali. Dvaja, čo tu doteraz na nás len pozerali sa do neho nepekne pustili. Zatiaľ čo čiernovlasý ho vytiahol na nohy a sotil do steny, jeho holohlavý kamarát, ktorého som spoznala zo včera mu uštedril jednu naozaj nepekné ranu priamo do brucha.

„Ak si s ňou nevieš poradiť, my si ju radi vezmeme na starosť." zasmial sa ten, čo ma dosť nepríjemne držal za lakeť a dosť nepekne ma tiež sotil o stenu. Slzy sa mi v očiach nakopili pomerne rýchlo, ale snažila som sa ich žmurkaním zahnať. Možno mal Grayson pravdu a nemala som robiť taký veľký cirkus. Len som nám obom prihoršila, čo sme teda vôbec nepotrebovali.

„To, že volím jemnejší prístup ako vy, ešte neznamená, že neviem čo s ňou. Je to môj väzeň, takže vám môže byť plne ukradnuté, ako s ňou ja zaobchádzam," odsekol, pričom mal ale na tvári dosť bolestivú grimasu. Verila som, že ho tá rana určite bolela, ale radšej som sa nechcela pýtať, či mu niečo nie je. Ešte by som od pán nervózneho schytala aj ja, čo teda nepotrebujem. Modrín mám aj tak dosť.

„Si obyčajná bábovka, ktorá si svoju pozíciu nezaslúž!"

„Lebo ty si akože o niečo lepší?" dostala som zo seba úplne bez nejakého strachu. Neviem prečo, ale niečo mi šepkalo, že sa mi nemôže nič stať. Aj keď sú oni v lepšom postavení ako len obyčajný väzeň, nemôžu sa správať ako sa im zachce. Všade platia nejaké pravidlá, ktorými sa musia riadiť aj oni.

„Čo si to povedala?"

„Camila mlč!" zahriakol ma v momente Grayson, ale ja som sa toho dementa nebála. Možno tam predo mnou postával ako pán sveta s tou jeho debilnou frizúrou, no ja som sa ho nebála. Neublíži mi. Nemá na to žiadne právo. Mňa má predsa na starosti Grayson a nie on. Takže mi teoreticky nič nemôže.

„Nechaj ju, nech mi to ešte raz zopakuje, ak je zrazu tak smelá."

„Podľa mňa si ma počul až moc dobre." snažila som sa hľadieť priamo do tých jeho hrozivo modrých očí, pri každom svojom slove. Nech si len uvedomí, že mi strach nenaháňa. Je to len obyčajný úbožiak, ktorý si potrebuje takýmto spôsobom dokazovať svoje ego.

„Ale, ale...niekto si tu toho až moc dovoľuje." s maximálne provokatívnym úsmevom ma pohladil po líci, ale to som ešte nečakala, že ma dosť šikovne zdrapí za vlasy a riadne mi tresne hlavou do steny. Až sa mi na chvíľu dokonca zatmelo pred očami a ja som opäť skončila na zemi. Počula som, ako Grayson na nich kričí, ale smiech jeho hlas veľmi rýchlo prehlušil. Snažila som sa aspoň ako-tak zas dať dokopy, aby som vedela čo sa deje, ale videla som všetko neskutočne rozmazane.

„Myslím, že by sme tu slečinku mali poučiť, že čo sa môže stať, ak nebude poslúchať."

„Na samotke jej deň určite ubehne rýchlo," odpovedal niekto úplne nový, načo ma dvaja z nich v momente zodvihli na nohy. Hlava sa mi ešte stále motala, ale aj tak som videla, ako sa Grayson snaží premôcť asi piatich naraz, len aby sa dostal ku mne. Nebolo mi jasné prečo, ale...dosť skoro som na to prišla. Keď ma oni nútili ísť úplne odlišným smerom, som zas veľmi rýchlo spanikárila. Nechcela som proste bez neho ísť nikam. Však tu nikoho nepoznám, pane Bože, čo ak ma chcú zabiť, alebo ja neviem čo?

„Do riti, nechajte ju na pokoji!" zreval na nich dosť hlasno, ale žeby sa mu podarilo utiecť, o tom by sa nedalo hovoriť. „Camila!"

„Grayson!" zakričala som na neho aj ja a dokonca som sa pokúsila hodiť na kolená, aby som tých dvoch zastavila, alebo aspoň spomalila. Obaja ma nad lakťami držali prisilno, takže som sa už vlastne mohla tešiť na krásne modriny. Viac ma však trápilo, že som bola od neho stále ďalej a nič som s tým nedokázala urobiť.

„Neboj sa srdiečko. Samej ti bude celý deň určite dobre." ani neviem ktorý to povedal, lebo som od vlastného kriku nerozoznala ten hlas. Kričala som tak hlasno, až z toho boleli uši aj mňa samotnú, ale inak to nešlo. Možno som si dokonca nahovárala, že mi to nejako pomôže, ale asi som sa seba strhla len ďalšiu nežiadanú pozornosť.

Preto som napokon zmĺkla a nechala ich, nech ma berú kam myslia. Možno mi bude samej aj dobre. Nikdy som predsa spoločnosť nemusela, tak načo by som aj mala byť celý deň s tými ostatnými bláznami? Vždy som si vystačila sama, aj keď sa zato našli ľudia, ktorí boli po mojom boku, nech sa dialo čokoľvek. Škoda len, že nikto nezostal. Opustil ma dokonca ešte aj ten, ktorý mi sľúbil vernosť naveky. Človek, ktorý mi kryl chrbát, nech sa dialo čokoľvek.

Ani vlastne neviem ako dlho ma niekam vliekli, ale bola som rada za moment, kedy sme konečne zastali. Ja som síce v momente schytala ešte jednu facku, ktorá prišla pomerne nečakane, ale potom som už bola našťastie voľná. Dosť rýchlo ma sotili na zem, v podstate do úplnej tmy a zabachli dosť ťažko pôsobiace dvere. V prvom momente som ešte myslela, že mi niekto dá dole putá, no nič sa nedialo. Zostala som ležať na zemi, zatiaľ čo tma sa naokolo mňa rozpínala asi až moc.

Počula som, že niečo na mňa kričia, ale aby som rozoznala aj konkrétne slová, to nehrozilo. Radšej som sa pokúsila posadiť, no až vtedy mi vlastne došlo, aká malá tá miestnosť vlastne je. Chrbtom som v momente narazila na stenu, čo spôsobilo taký strašný príval paniky, až mi zas vyhŕkli slzy a ja som sa rozkričala. Možno až moc hystericky, ale vhodne vzhľadom k situácii. Päsťami som začala dokonca trieskať do stien naokolo, ale nič mi to nepomohlo. Nikto ma totiž nepočul.

Hlasivky ma už maximálne boleli, ale ja som ešte stále pokračovala v kriku, len aby naokolo mňa nezostalo ticho. Mala som totiž pocit, že v kombinácii s tmou by ma bolo zabilo. Cítila som sa neskutočne stiesnene, aj keď som si vlastne len sadla do kúta a oprela sa o stenu. Nie, žeby som mala nejakú inú možnosť, ale zabíjal ma ten pocit bezmocnosti. Bola som spútaná a zatvorená, ako nejaké zviera. Nikoho by podľa mňa ani nezaujímalo, ak by som tu zomrela.

Bola som hneď vedľa teba

Keď si išiel do pekla a znova späť

Bola som hneď vedľa teba

Keď si išiel do pekla a znova späť

A ja, ja som nemohla zachrániť padlého anjela

Ani vlastne neviem, kedy ma tá hystéria prešla. Oči ma ešte stále pálili od sĺz, ale to som už ani neriešila. Aj tak by som nič nevidela, takže som len pekne sedela na mieste a načúvala tichu. Chvíľami mi prišlo vražedné, akoby som počula dokonca i ten najtichší zvuk. Dúfala som, že sem budú zvonka doliehať zvuky, ale nič. Dokonca som nevidela ešte ani ten bežný pár svetla pod dverami. Boli posadené tak nízko, že sem neprepúšťali žiadne svetlo.

„Matthew," dostala som zo seba potichu, ale čo mi to prinieslo? Len ďalšie slzy a pocit, že sa tu čoskoro zadusím. Nikdy som nemala problém s malými priestormi, ale toto už bol extrém. Po ani neviem koľkých hodinách som už od nervov celá triasla, zatiaľ čo som sa pomaly hojdala zo stany na stranu. Putá ma tlačili, ako na rukách, tak na nohách a hlava sa mi išla z toho ticha doslova rozletieť. Ráno to bolo zlé, teraz je to zlé a zlé to asi aj zostane.

Padlý anjel

V tme

Nikdy si si nemyslel, že padneš tak ďaleko

Padlý anjel

Zatvor oči

Dnes v noci ťa nenechám padnúť

Padlý anjel

Proste to nechaj tak

Nemusíš byť sám

Padlý anjel

Zatvor oči

Dnes v noci ťa nenechám padnúť

Padlý anjel

Text piesne mi napokon behal myšlienkami aj celý deň. Nesnažila som sa nijako počítať ako dlho som tu bola, ale podľa stále stúpajúcej zúfalosti to asi krátky čas byť nemohol. Neverila som, že je tam bolo také ticho, až som mohla chvíľami počuť vlastné srdce, ale bolo tomu tak. Chvíľami som počula každý jeden jeho úder, ktorý veľmi rýchlo nasledoval ďalší a potom ďalší a potom zas ďalší.

„Camila?" hlas, ktorý povedal moje meno doslova preťal tmu a ja som v momente otvorila oči. Striaslo ma síce od zimy, ale bola som na druhej strane aj rada.

„Mrzí ma to. Nemyslel som, že moja dobrota nás bude toľkoto stáť," povedal znova po chvíľke, kedy som spoznala, že je to Grayson. „Bude to asi dlhý deň, ale podľa mňa to vydržíš."

„Pusti ma prosím von," dostala som zo seba zachrípnuto a odlepila sa od steny. Povedal, že tu musím byť celý deň? Bože, veď som tu pár hodín a už mám pocit, že asi zošaliem.

„Nemôžem. Musíš vydržať." päsťami som okamžite buchla do steny po mojej pravici, čo mi ale prinieslo len bolesť. Na krik som už chuť nemala, takže som nejako len rezignovane skončila ležiac na zemi, doslova schúlená do klbka. Snažila som sa sústrediť čisto na dýchanie, aby ma zas neprepadla panika, ako keď som tu prvotne skončila. Nič mi tu predsa nehrozí, tak prečo by som mala robiť cirkus? Keď čas vyprší, pustí ma von.

Po pár hodinách, ktoré mi vlastne prišli ako celé dni, som sa pokúsila aj zaspať. Nič prospešnejšie by sa ani robiť vlastne nedalo a podmienky na to boli dobré. Škoda len, že sotva by sa mi to bolo podarilo, sa dvere konečne otvorili. Oči som však neotvorila hneď. Pomaličky som najprv zažmúrila, aby im náhodou svetlo neublížilo. Ako prvá vec, boli niečie topánky, ktoré zastali len kúsok odo mňa. Dúfala som, že je to Grayson, ale keď ma niekto len bez slova posadil, došlo mi, že som sa mýlila. Bol to niekto neznámy, kto mi len pomohol na nohy a dosť pohotovo ma zas zaviedol do cely. Oči som držala prižmúrené po celý čas, čiže som sa musela spoliehať čisto na neho.

Dočkala som sa dokonca toho, že mi zložil putá, čo nasledovalo moje zvalenie sa na posteľ. Aj doteraz som síce ležala, no teraz to bolo o triedu lepšie. V mysli mi však behalo veľa vecí. Od tmy, až po to, prečo pre mňa neprišiel Grayson. Ak som ho týmto dostala do problému, asi si to budem ešte riadne dlho vyčítať. Nikdy som to nemala v úmysle. Chcela som sa akurát tak dostať preč a nie do toho malého pekla bez čo i len najmenšieho množstva svetla.

Možno som mala ráno niečo zjesť, lebo som bola maximálne hladná. Od zimy ma samozrejme triaslo zase, ale na to by som si mala myslím aj zvyknúť. Preto asi som si len skopla topánky z nôh a zas sa zabalila do deky. Uložila som sa tak pohodlne, ako sa len dalo a snažila sa nemyslieť na jedlo. Jediná vec, ktorú som chcela mať v myšlienkach, bol Grayson. Dúfala som, že sa čoskoro vráti a ja nezostanem sama moc dlho. Už len preto, aby som nemala potrebu plánovať vlastnú smrť, rovnako ako ráno. Všetko ma nevýslovne bolelo, chvíľami dokonca nabrať vzduch do pľúc a preto som sa len znova poddala plaču.

Tak naivne som si ešte aj o pár hodín neskôr myslela, že mi to nejako pomôže. Pravou rukou som dokonca zvierala plachtu na posteli, zatiaľ čo tvár som mala zaborenú vo vankúši, aby ma nikto nepočul. Modlila som sa, aby sa ma niekto prišiel opýtať, či nechcem niečo na večeru, ale keď vrava na chodbe postupe ustávala došlo mi, že som o tú možnosť asi prišla. Rozoznala som dokonca hlasy z rána, ale ani ma nehlo, aby som sa cez škáru pozrela, či ide naozaj o nich. Nato som bola až moc zničená.

Až keď mi ruka od únavy a v polospánku padla dole z postele a do niečo vrazila, som si bola vedomá, čo mám urobiť. Hánkami som vrazila do šálky, kde som mala ráno ten hnusný čaj. Pred odchodom som si ho položila vedľa postele a ako som postrehla, ešte stále tu bol. A bola to vlastne aj jediná vec, ktorá mi teraz mohla pomôcť. Možno preto som ho aj pevne zovrela v ruke a postavila sa. So šnurovaním topánok som sa netrápila, takže som si ich len tak natiahla na nohy a dotackala sa k umývadlu za stenou. Tam na mňa nikto nevidel a ja som sa mohla na chvíľu zahľadieť do zrkadla. Vlasy som mala strapaté, oči unavené a celkový výraz tváre bol skleslý. Ale čo by som aj mala čakať? Dnešok bol hrozný.

Možno preto som aj hrnček pevne zovrela v ruke a skôr, akoby som sa bola nad tým ešte raz zamyslela, som ho celou silou hodila do zrkadla. Presne podľa mojich očakávaní sa roztrieštilo na kúsky, ktoré dopadli do umývadla. Určite som tým narobila dostatok hluku, aby si niečo všimli, ale svoj účel to splnilo. Mala som k dispozícii toľko črepov, že som si mohla dokonca vyberať. Dlho som sa nad tým samozrejme nezdržovala a vzala do rúk jeden z tých väčších. Rukáv košele sa mi vlastne vyhrnul akosi sám, ešte keď som ležala, takže sa mi v momente naskytol dokonalý výhľad na žily, ktoré mi presvitali pod kožou, na ľavom zápästí. Jedna pekne výrazná sa mi tiahla až takmer po lakeť, ktorá sa mi pozdávala asi najviac. Kým sa nazdám, bude po mne a nebudem už musieť ďalej znášať nič z tohto. Stačí jeden poriadne hlboký a dlhý rez a moje trápenie sa skončí.

Preto som vlastne ani nečakala. Rozhodne som si sklo priložila k zápästiu a bez nejakého strachu ním potiahla priamo po žile. Krik sa mi dral z hrdla, ale zahryzla som si do jazyka a zostala som ticho. Dokonca ešte aj v momente, kedy som sa zrútila na zem a črep mi vypadol z ruky. Krv sa samozrejme dostavila po malej chvíľke, čo mi vlastne aj natlačilo úsmev na tvár. Už bude dobre. Podľa mňa nikoho netrápi, čo sa stalo a čo spôsobilo ten rachot. Kým ma niekto nájde, ja už budem na lepšom mieste.